Keď vám holí nohu chlap, to, čo potom bude nasledovať, nebude nič príjemné. To je jasné. Buď vás pôjdu operovať, tetovať alebo ste tesne pred začiatkom Tour de France. Mne ju našťastie holil pán Richard Bumpkin z druhého dôvodu. Lebo veď zlatá stredná cesta. Zdravie, okrem toho, že som sa porezal, slúži a lýtka nemám také silné, aby som mohol pretekať na dvoch kolesách. Tomáš Turek sa dal tetovať. Čítať to takto vytesané do internetového kameňa, je pre mňa, dajme tomu, zvláštne. Prečo?
Lebo som si nikdy nemyslel, že niekedy budem mať tetovanie. Nikdy som si ani nemyslel, že sa mi nejaké bude páčiť. Ale to bola doba, keď leteli slniečka a ostnaté drôty na paži a delfíny na členkoch. Zvláštna doba. Hoci sa ľudia nemenia, ich názory áno. A keďže nie som žiadny rak spiatočník, zmenil som svoje rozhodnutie. Teda nie tak úplne sám. Môžu za to Bumpkinovci. A ich personalizované tetúvačky, na ktorých nie sú katalógové pierka, kŕdle vtákov a sovy. Ale kúsok z vás.
A keďže som dosť veľký, odvážil som sa zo seba vyrezať kúsok a dať si ho na lýtko. Lebo zo mňa neubudne, iba z mojej peňaženky a tá sa zase raz doplní. A či bolelo? To sa po tetovaní musí spýtať každý, aj taký bojovník proti klišé, ako som ja. Bolelo, niekedy a aj to iba trochu. Veď som veľký chlap, vydržím. Mal som však iný a oveľa horší problém. Po dvoch hodinách, keď do mňa vrážala ihla 1 700-krát za minútu, som mal najväčší problém s tým, ako si pohodlne ľahnúť. To bol môj najväčší problém. Seriózne vážne.
A tetovanie? Fasa. Raz moja noha skončí vystavená v galérii. Ak mi ju neukradnú pohrebáci a nepredajú na čiernom trhu s umením.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára