Ľudia zvyknú pokazené veci opraviť alebo vyhodiť. Záleží od toho, či sú šikovní alebo ide o drahú vec, ktorú im opraví niekto šikovnejší. Ja mám na svojej kuchynskej linke pokazený šuflík. A to tak, že je napol otvorený a nedá sa ani zatvoriť, ani viac otvoriť. Mohol by som sa priznať, že som ho neopravil preto, že to nedokážem. Ale to je nuda. Radšej poviem, že som extra busy man. To znie dôležitejšie a menej neschopne.
A teraz ho už ani nechcem opraviť. Mám ho rád taký, aký je. Pokazený. Aj keď kvôli nemu musím stáť asi 50 cm od kuchynskej linky, aj keď doňho potme udieram, ale mám ho rád. A viete prečo? Aj preto, že je pokazený, aj preto, že je to správny chlap. Zachránil ma už dvakrát, čo za 3 mesiace nie je úplne zlé.
Začnem zdanlivo nezmyselne, ale ja nezmysly rád rozprávam. Kúpil som si odkvapkávač na riad. Pekný, ale úplne nahovno. Taniere tam nedržia. Šmýkajú sa ako boby v ľadovom tobogáne. A raz sa jeden tanier zošmykol tak, že úplne. Padal na zem, ja som reflexívne dvihol stehno, urobil s ním zopár futbalových koníčkov a tanier dopadol do otvoreného, ževraj pokazeného, šuflíka. Máš to u mňa, priateľu. Prvýkrát.
Keď tak rozmýšľam, mne sa v tej kuchyni šmýka všetko. Už párkrát mi vypadol z ruky nôž. Tentokrát to bol môj milovaný grécky olej. Položil som ho nakraj linky. Dával som preč ruku, zrazu slow motion, v sluchách som počul len bitie svojho srdca a v očiach strach. Už som videl steny od oleja, podlahu od oleja a seba tiež. Lenže to by nemohol byť môj šuflík „pokazený“. Olivový olej do neho skočil ako ja do postele. Trošku tvrdo, ale s radosťou. Ďakujem, už druhýkrát.
A čo som tým chcel povedať? Ja viem, že som pokazený, ale nesnažte sa ma opraviť. Jasné, nie som šuflík, ale aj tak to radšej neskúšajte. Nikdy neviete, kedy vám moja „pokazenosť“ zachráni fľašu olivového oleja. Alebo možno aj niečo iné.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára