Hoci si myslím, že detskosť je jedna z najlepších vlastností, ktorú dospelí môžu mať, nerobím si ilúzie o tom, že nestarnem. Veď načoby aj. Popierať to nemôžem. Teda môžem, ale na prehadzovačku a farbenie šedín sa veľmi necítim. Vynahrádzam si to svojou detskosťou. No pár dní dozadu som prišiel na to, že z mojej detskosti zmizla jedna podstatná vec. Len tak si zbalila buchty do bodkovanej šatky, tú si povesila na vychádzkovú palicu a odišla na Balatón. Na dôchodok.
Aby som nekrivdil, tak zaslúžený dôchodok. Ešte som nespomenul, ani čo to bolo za vlastnosť, že? Bolo to Ničnerobenie si z bolesti. Predsalen sú preč časy, keď som si na tatrovke rozbil rypák a hubu a tešil som sa, že miesto normálneho jedla budem piť kakao cez slamku. Preč sú časy, keď chrasty na kolenách a lakťoch boli považované za väčšiu frajerinu, ako nosiť šiltovku dozadu. Preč sú časy, keď som sa tešil na to, že si ublížim, lebo z toho plynula nejaká výhoda.
Stal som sa opatrnejším. Oveľa. Možno nuda, možno dobré pre mňa, neviem. Už si dávam pozor, aby som si neublížil. A ide mi to naozaj ukážkovo. Možno by som si zaslúžil aj diplom. Ale len taký, vypísaný fixkou a učiteľským rukopisom. Za posledné roky som si nepribuchol ani jeden palec do dverí na aute, nezlomil si žiadnu ruku tak, aby mi ju museli naprávať a ani som si nerozsekol prostredník na dve časti. Lebo aj také časy boli.
Aj preto som bol v šoku, keď sa to stalo. Krájal som pečivo a porezal som sa. Nebolelo to. Ale z rany tiekla krv a ja som bol z toho celý nesvoj. Nevedel som, ako reagovať. Tak som radšej iba povedal „kurva fix“. To by som si ako dieťa nemohol dovoliť. A vtedy som si uvedomil, že keď sa bojím porezaného prstu, som starý. Preto si strážte svoju detskosť so všetkým, čo k nej patrí.
Keď sa porežete, nebudete nezmyselne pobehovať po byte ako škrečok v kolese. Strčíte si prst do úst, potom pod studenú vodu a prelepíte si ho náplasťou so sovami. Lebo to deti robia a hlavne sa neboja rany. Detskosť ju vylieči tak nejako sama.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára