piatok 31. júla 2015

Ako prišiel Tomáš Turek o ilúzie

Časostroj som ešte nevymyslel, tak jediné, čo mi ostáva, je vracať sa do časov dávno minulých pomocou mojej ementálovej pamäte. Ževraj vracať sa do minulosti je zbytočné. Možno áno, ale prinajmenšom je to pekné. Teda aspoň vtedy, ak vaše dávno minulé ja zažilo aj zopár pekných chvíľ. A moje ja ich zažilo. A veľa. Aj pekných, aj nepekných. Ani neviem, kde mám zaradiť túto spomienku. Je taká trpko-pekná. Spomienka, ktorá mi pomohla pochopiť, ako funguje náš svet. Spôsobila, že Tomáš Turek prišiel o ilúzie. Škoda, že som prišiel o ne neskôr, ako o ne prišli básnici. Takto som sa stal už iba jedným z mnohých. A o jednom z mnohých sa filmy netočia. Ani písať by sa o takých nemalo. Ale ja napíšem, aby som bol tak trošku rebel. Tak trošku, ako som bol v tých časoch dávno minulých.

Prvé turecké majstrovstvá sveta v hokeji

Dátumy a Tomáš Turek idú dokopy asi tak veľmi ako Vianoce a veľkonočný baranček. Som rád, že si vôbec pamätám dátum svojho narodenia, aj to len rok, takže ani netuším, v ktorom roku pána som videl svoje prvé MS. Je však dosť možné, že to boli práve tie v ‘96 vo Viedni, pretože som si v PNS stánkoch kupoval „vienky“ za rakúske ceny - stáli 50 SK a to bol pre osemročného chlapca majland. Navyše, keď ste v každom druhom balíčku našli miesto vytúženého Petra Šťastného Miroslava Marcinka, takéto sklamanie ste si veľmi ani pamätať nechceli.

Čo si však z týchto majstrovstiev pamätám je, že som náš tím považoval za neporaziteľný, pretože sme mali v tíme Tigra. Až neskôr som zistil, že žiadneho Tiger za nás nehráva, ale je tam nejaký Zdeno Cíger. To bolo tiež sklamanie, pretože Tiger je pre hokejistu úžasné meno. Zdeno Tiger bojuje ako tiger, Ivan Ninaj by sa s tým vedel pekne vyhrať. Vždy som veľmi ťažko znášal, keď sme prehrávali a nechcel som sa na to pozerať. Tak som raz odišiel za našim škrečkom, Herkules sa volal, a v tom momente sme dali gól a znížili. Myslel som si, že má magické schopnosti.

Skúšal som ísť za Herkulom ešte viackrát, ale ďalší gól sme už nepridali. Tak som bol opäť sklamaný. A teraz, keď sa pozerám na to, že sme nepostúpili ani zo skupiny a celé majstrovstvá vyhrali Česi, ktorým som vtedy nevedel kvôli obrovskej rivalite prísť ani na meno, som vlastne rád, že si svoje prvé MS viac nepamätám, ako pamätám. Možno by ma toľkoto sklamaní pripravilo o chuť pozerať hokej úplne, keby tie zlé spomienky nevytesnili tieto milé na Tigra a škrečka.

Salvation: Dánsky western je ako slovenská tequila

Preč sú časy, keď po westernových pláňach na koňoch cválali Clint Eastwood, Steve McQueen či Yul Brynner, teraz prišiel rad na westernového greenhorna - Madsa Mikkelsena. Divoký západ v Salvation je surový, krvavý, drsný a tvrdý. Tvrdé sú aj ženy, priestor na žiaľ majú iba dovtedy, kým ich mŕtvy muž dopadne na zem, potom treba zariadiť dôstojný pohreb a postarať sa o deti. Jediné, čo je tu mäkké, sú Mikkelsenove oči, hoci, aj jeho tvár kričí: „Som tvrdý!“ Mikelssen síce nemá drsný pohľad Eastwooda, ale svojou charizmou film výrazne ťahá.

Salvation na začiatku cvála ako plnokrvný mustang, diváka surovo zdrapí za golier a vtiahne ho do príbehu. Postupom času mu však dochádzajú sily, zvoľňuje tempo a dopláca na slabší scenár. V záverečnej scéne sa vyčerpaný kôň s vypätím síl odhodlá k miernemu klusu, ale aby dobehol do cieľa ako šampión, pyšne hodil hrivou a víťazoslávne zaerdžal, na to to nestačí.

Šablónový scenár westernom neprekáža. Niekto urobí hlavnému hrdinovi zle, ten ho za to následne potrestá a potom sa to začne. Pomsta, oko za oko, zub za zub, smrť rodiny sa trestá ešte krutejšou smrťou, z hrdinu sa stáva renegát bojujúci sám proti všetkým. Práve toto robí western westernom. Nie, že by Salvation toto všetko nemal, má, ale celý príbeh je nalinkovaný až príliš zrejme a predvídavo. Chýba zápletka, stačila by pokojne aj taká malá, maličká.

Zelené plátno vládne dnešnému filmu, neprekáža to do tej chvíle, kým to nie je úplne očividné. V Salvation sa nájde až príliš veľa momentov, keď máte pocit, že nesledujete film, ale intro počítačovej hry zo začiatku milénia. Škoda. Jedným z najlepších nástrojov, ktorý dokáže dokresliť atmosféru filmu, je hudba. Tá tu však pôsobí len ako nevýrazný doprovod, ako keby si niekto sem-tam zabrnkal na gitare. Hudobný potenciál ostal maximálne nenaplnený. Škoda II.

Severské filmy si na happy endy nepotrpia, tu však (SPOILER ALERT) prichádza. Je to western, môžeme prižmúriť oko a odpustiť, šablóna predsa nepustí. Čo však nedokážem, neviem a nechcem odpustiť je patetický koniec. Až príliš patetický, atypický pre tvrdú severskú filmárčinu. Podarilo sa Dánom, aj napriek tomuto zaváhaniu, oživiť takmer mŕtvy žáner? Oživiť sa im ho podarilo, otázne je, či sa im ho podarí udržať pri živote. Dánsky western je totiž ako slovenská tequilla – dá sa urobiť, ale chutí čudne.

Pieseň mora: Žiadni leprikóni ani kotly plné zlata

To, že idem pozerať niečo výnimočné mi jemne naznačoval fakt, že Tomm Moore bol za najlepší animovaný film nominovaný na Oscara. Dvakrát. A koľkože filmov má na svojom konte? Dva. No dobre, nebolo mi to jemne naznačené, bol to veľký bilboard s blikajúcimi svetlami, ktorý mi to o tej výnimočnosti vykričal. Tešil som sa, írsku rozprávku som ešte nevidel. Teraz viem, že som prichádzal o veľa.

Sánka mi spadla dole a udrela ma do kolena v momente, keď som uvidel krásnu animáciu, úžasná remeselná práca. Žiadna pixarovka či disneyovka. Postupne sa ale sánka vracala späť na svoje miesto, bolo to kvôli pomalému rozjazdu filmu. To som však ešte nevedel, že to Tomm Moore eštelen vedie svojho koňa zo stajne na štart, aby nám ukázal poriadnu jazdu. Keď bol kôň na štarte, hodil hrivou, zahrabal kopytami a jazda sa začala.

Jazda po krajine írskych mýtov a legiend popretkávaných skutočným životom strážcu majáku a jeho rodiny. Nie, žiadni leprikóni, ani kotly plné zlata. Mýty, ktoré, našťastie, ešte neboli tisíckrát prevarené. Mýty o zlej sovej čarodejnici, tulenej žene či o tom, ako vzniklo more. Do toho všetkého realisticky vykreslené komplikované rodinné vzťahy. Starší brat a jeho boj s mladšou sestrou, stará mama diktátorka, rodina bez matky. A že rozprávka, pft!

Chcel by som vedieť, ako túto rozprávku vnímali deti. Už len kvôli tomu by som zostrojil časostroj, vrátil sa do svojich detských čias a pozrel si to znovu. Pravdou však je, že by som nedýchal od vzrušenia. Gradácia deja je neskutočná. Nespočetne veľakrát mi prebehli zimomriavky po chrbte. Viackrát ako pri Slovenskej hymne po hokejovom finále v roku 2002. Je to aj vďaka hudbe, ktorá gradujúci dej ešte zvýrazňuje a ako bonus pridáva krásne írske pesničky. A že teda Íri sú muzikálni.

Magickosť doplnená realistickosťou, gradácia, nádherná animácia, krásny príbeh, to všetko Pieseň mora má. Čo by som dal za to, aby raz niekto zaspieval takúto pieseň o slovenských povestiach. Pieseň mora je zaspievaná krásne, precítené, clivo, úprimne a našťastie to nie je Veľký sen mora, aby bola zaspievaná falošne. Je zaspievaná tak, aby sa páčila deťom aj dospelým. Hlavne dospelým.

Urobme si náš svet

Poď, budeme počúvať Müllera.Budeme sa hádať, ktorá jeho pesnička je lepšia. Ja hovorím Ticho a tma, ty Spočítaj ma. Stavme sa. Stavím kľudne aj dom, že mám pravdu. Ty nestavíš nič, iba povieš, nech ti dám rovno kľúče, lebo máš pravdu ty. Tak vyhrávaš môj dom. Ako akciu pre prvého výhercu Ti pribalím aj seba.

Vonku začalo pršať, milujeme dážď a dnes sa v ňom nejdeme milovať. Poď, prejdeme sa v ňom. Zoberiem ten najväčší dáždnik. Ale aj tak ho držím iba nad tebou. Ja som úplne mokrý a ty úplne suchá. Mám z toho radosť, svoju úlohu si plním dokonale. A hovorím, že by som Ťa uchránil aj pred nájazdom Tatárov. Ževraj som tvoj hrdina, lebo iba hrdinovia vedia držať dáždnik tak dobre. Ja ti uverím a cítim sa dôležito. Aspoň nachvíľu. Hovorím ti, že ako malý som videl v tme rôzne postavičky a snažil som sa ich chytať. Smeješ sa a hovoríš, že som ešte väčší blázon, ako si si myslela. Mne to nevadí, lebo bláznom patrí dnešný deň. Dnešný svet. Je celý iba náš.


Si hladná a ak sa nepôjdeme najesť, tak mi zješ nos. Nechcem riskovať, síce je veľký, ale mám ho rád. A je môj! Poznám jednu super reštauráciu a že aj dobré víno tam majú. Objednáme si a ja ti rozprávam tie svoje žvásty o tom, ako by som zabíjal za to, keď si účtujú peniaze za pohár vody alebo kečup navyše. Hovorím to tak presvedčivo, že sa v duchu modlíš, aby si dnes nebola svedkom vraždy. Ale potom sa na mňa pozrieš a povieš, že keby som skončil v base, tak mi do bábovky zapečieš pilník. A potom spolu budeme utekať pred zákonom a policajtmi ako Bonnie a Clyde. Dojedli sme. Mne chutilo, ale tebe vraj ešte viac. Zaplatíme a ideme tanečným krokom ďalej.

Prestalo pršať. Poďme si dať Lotto. Peniaze sa zídu. A charakter si nimi nedáme pokaziť. Dnes je náš deň, dnes isto vyhráme. Uhádnuť šesť čísel musí byť hračka. Všetky čísla odpisujem od teba. Nech sme bohatí obaja. Držíme v rukách svoje tikety a hádame sa, kto si za vyhraté peniaze kúpi lepšiu vec. Vyhral som – kúpil by som si malého hrošíka. Ideme po mokrých mačacích hlavách za krajšími zajtrajškami. Dnešný patrí nám, nedajme si ho ukradnúť realistami a realitou. Žime si svoj vlastný príbeh. Stvorili sme si vlastný svet, lebo v tom skutočnom nebolo miesto na to, aby sme v ňom boli vedľa seba. Bol príliš malý. Stvorme si ešte pár ďalších. Ešte dnes večer. Veď mať svet pre seba nie je zlé.

Vytrhnuté z moleskinu

Ťažká skúška nacionalistu
“Maďari za Dunaj!”

“A z ktorej strany?”


Kokaínové vlakyNechať sa unášať koľajami – či už takými alebo onakými. Vždy nás dovedú na miesto, kde chceme byť navždy alebo tam nechceme byť vôbec. Nič medzi.


Priority
Nikdy som nechcel byť spisovateľom. A tak to aj ostane. Nechcem peniaze za moje bla, bla, bla. Charakter mám už dosť zničený aj bez peňazí.


Férovejší ako kompas
Som férový chalan, a tak hrám na všetky strany.


Niekedy aj chvalabohu
Géniovia bývajú nepochopení – Marián Varga, Andy Kaufman, Marek Brezovský, Van Gogh, Dalí, David Lynch. Zatiaľ ma chápe príliš veľa ľudí. Škoda.


Pivné ráná
Haiku – strikcia viet, koncentrovaná sila slov. Sirup iba závidí, jeho koncentrácia je slabá. Slabšia ako paže šachistu. Maslové paže svet nezachránia.

A moje slová tiež nie.


Heslo 21. storočia
Lži a nechaj lžiť.

Cynik bez vzťahu
Nebyť vo vzťahu má svoje výhody aj nevýhody. Hlavnou nevýhodou, byť single, je, že nemáte komu poslať vtipné GIFy.


Slovenské rádiá
Ani The Pretender od Foo Fighters ťa nenaštartuje do brutal rage beast módu tak rýchlo ako hudba z Fun rádia.

Návrat z Olympu

Do roka a do dňa je príliš mainstream. Ja sa riadim do štyroch mesiacov a do dňa. Aspoň dnes. Presne toľko ubehlo od môjho návratu z gréckeho dobrodružstva na Erasme. Teda, skôr išlo o jedno veľké obžerstvo ako o dobrodružstvo, aj keď zjesť priemernú grécku porciu bolo skutočne jedno menšie dobrodružstvo. Ale o inom som chcel. 4 mesiace na Peloponézskom polostrove sa na vás podpíšu. Okrem tmavšej pokožky, lenivého tempa čohokoľvek, čo robíte a počtu kilogramov sa to prejaví aj zvykom na danú kultúru. Hoci tam stále nie ste doma, tak sa už sa nepovažujete ani za hosťa. Hosť aj ryba smrdia druhým dňom, mňa z Grécka nedeportovali ani po dvoch týždňoch. Asi som im nesmrdel, ale ani si ma tam nenechali.

Návrat na moju rodnú hrudu si zobralo na svedomie lietadlo z Atén, ktoré si to namierilo rovno do Schwechatu. Tu si ma prišiel vyzdvihnúť môj ctený pán otec. Hoci nie som najvydarenejší syn, tak štyri mesiace sú štyri mesiace a tie sú viac ako nejakých 260 km zo Žiliny na viedenské letisko. Na letisku ma okrem otca čakal aj teplotný šok. Z aténskych krásnych slnečných 20°C som priletel do ešte krajších ufúkaných rakúskych -10°C. Z letiskovej haly do garáže sú to mojou gréckou chôdzou a otcovou neistotou, kde zaparkoval auto, približne 3 minúty. Keby náhodou, tak mi starostlivý rodič ženského pohlavia nabalil na januárovú cestu zimnú bundu. Nebolo treba, grécke jedlo ma vybavilo mrožou kožou.

Teplotný a zároveň prvý, šok som úspešne prežil a myslel som si, že iné šoky na mňa už nečakajú. Prepočítal som sa – ako obvykle. Po prekročení rakúskych hraníc na mňa čakal ešte hrozivejší šok. Kultúrny šok. Z Grécka, z krajiny, kde som pri ceste za 200 kilometrov diaľnice napočítal dva bilboardy, na Slovensko, kde ma okamžite po prekročení hraníc vítal prvý bilboard. Nebol to však len tak hocijaky bilboard. Bol to bilboard toho pána, ktorému boli vyretušované všetky bradavice a bol pripravený pre Slovensko. Keď sa mi dostala takéhoto privítania, tak som okamžite začal pochybovať, či som vôbec ja pripravený na Slovensko. Na Slovensko a toto všetko. Ale za tých 210 km a nespočetnom množstve bilboardov, ktoré mi oznamovali, že je pripravený pre túto krajinu som nadobudol presvedčenie, že po absolvovaní takejto prípravy som maximálne pripravený aj ja. Omyl.

Po prvej prechádzke v meste, ktoré si hovorí moje rodné, sa mojim najpoužívanejším výrazom stalo slovo “panoptikum”. Z prostredia temperamentných, energických Grékov vychutnávajúcich si svoje latté 3 hodiny, som sa dostal do prostredia ľudí, ktorí do seba vyliali turka z duritky za 2 minúty a išli do práce, ktorá ich nenapĺňa. Panoptikum šede, rezignácie a beznádeje. Zrazu miesto ľudí, ktorí vyžarovali pozitívnu energiu ešte ďalej, ako bolo cítiť ich kávu, som bol obklopený ľuďmi, ktorým je do vienka prisúdená bezprizornosť. A len niektorí majú silu, aby sa takéhoto daru zriekli.

Panoptikum.

Aj napriek týmto pocitom sa tu stále cítim doma. Obvinil som za to svoje masochistické ja, ktoré napriek všetkému považuje túto krajinu za svoj domov. Niekedy žiaľbohu a niekedy aj chvalabohu je Slovensko mojim domov. Je až neuveriteľné, koľko múdrosti obsiahol dosluhujúci pán prezident v jednej vete. Múdrá je tá hlava prezidenta nádoru panoptického. Aspoňže pivo a víno máme skvelé, to Gréci nemajú.

Viera

- Veril si niekedy?

- Komu?

- Neviem. Niekomu.

- Ty si ožratý?

- Nie, normálne sa pýtam.

- Podľa mňa si, už máš štvrté pivo.

- Drž hubu a radšej odpovedaj!

- Každý verí, nie? Aspoň v niečo, keď už nie niekomu.

- Ty neveríš nikomu?

- To som povedal?

- Prečo odpovedáš na každú otázku protiotázkou?

- To vážne robím?

- Zabijem ťa. Veríš teda niekomu? Či iba v niečo?

- Aj, aj. Ľudia sú síce kurvy, ale aj tak som sa naučil niektorým veriť.

- Myslíš si, že sa to oplatí?

- To asi nie. Neoplatí. Ale cítiš sa potom tak viac ľudsky.

- Čo si mal pochybnosti, či si človek, keď si sa potreboval cítiť viac ľudsky?

- Nie, zdalo sa mi, že som príliš malá kurva na to, aby som zapadol do tohto sveta, tak som sa začal správať viac ako človek.

- Pomohlo ti to?

- Mne nie, ale svet ma prijal. Ako keby našiel svojho strateného syna.

- Veď tebe nikdy nesedela rola syna.

- To si mysleli len rodičia. Svet si myslí opak.

- A ty si myslíš čo?

- Ja? Nič.

- To si dobre myslíš.

- A čo ti mám na to povedať? Bol som ich syn, oni mi verili, že budem dobrý a nebol som. To sa stáva.

- Nemalo by sa.

- Ani ty by si mi nemal pokladať stupídne otázky a aj tak sa to stáva.

- Ja ti ale neverím, môžem ti pokladať také otázky. Oni ti verili.

- Keby mi slepo neverili, tak by sa to nestalo.

- Takže za to, že si ich sklamal nemôžeš ty ale to, že ti verili?

- Zdá sa to byť blbosť, čo? Ale hej, myslím si to.

- Neviem, asi to má niečo do seba. Na druhej strane - keby slepo verili, že budeš zlý syn, tak by sa im splnil sen.

- Preto je dôležité správne si vybrať komu a čomu budeš veriť.

- A Bohu si nikdy neveril?

- Nie, načo.

- Čo ja viem. Preto, prečo to robia ostatní.

- Prečo to robia ostatní?

- Neviem. Asi im to dodáva silu alebo čo. Alebo ich doma nikto nepočúva, tak chcú mať niekoho, komu sa môžu vyrozprávať.

- To by som sa cítil ako blbec.

- Neviem. Mne sa nezdá viera v Boha asi až taká iracionálna.

- Mne hej. Si zober, že keby na všetkých veriacich platili racionálne argumenty, tak by bol svet plný ateistov.

- Lenže svet nie je plný racionálnych ľudí.

- No veď toto, preto je u nás viac ako trištvrte ľudí veriacich a vyše 40 percent ľudí volí Smer.

- Toto robia ale aj racionálni ľudia.

- Tak potom majú z toho osobný zisk.

- Ty všetko robíš preto, aby si z toho niečo mal?

- Nie vždy, ale podvedomie to robí za mňa, je to sviňa, to neodrbeš.

- Hm. Ani kura nehrabe zadarmo, či ako sa to hovorí.

- Hrabe preto, aby malo čo žrať.

- A v čo teda veríš?

- Verím, že raz schudnem toľko, aby som sa napasoval do svojich obľúbených riflí, ktoré si pre tento prípad, že sa bohovia zbláznia, odkladám v skrini.

- Si posratý materialista.

- Som. Chceš moralizovať?

- Nie. Akékoľvek moralizovanie pri tomto stole je absolútne zbytočné.

- A vieš v čo ešte verím?

- Nie. A chcem to vedieť?

- Chceš.

- Tak povedz.

- Verím v to, že si naše ženy myslia, že sa tu rozprávame o sexe, o tom, ako nás neskutočné serú, o futbale a o všetkých možných ostatných klišé, ktoré si myslia, že sú jediným predmetom našich debát.

- Myslíš?

- Nie, nemyslím. Keby som myslel, tak sa tu s tebou o tomto nebudem rozprávať. Ja verím.

- Mám veriť s tebou?

- Radšej nie, to by sme verili už dvaja a neviem, či by sme nemuseli založiť novú vieru. A ono je to celkom dosť papierovačiek a zbytočnej byrokracie. Na to sme leniví.

- Sme. A ako!

- A vieš v čo ešte verím?

- Chcem to znovu vedieť?

- Chceš.

- Ako vieš?

- Lebo si sviňa zvedavá.

- Asi ma poznáš už trošku, asi preto tu aj s tebou sedím. Čiže?

- Verím, že si dáme ešte jedno pivo.

- V to verím aj ja. Ale myslím si, že táto viera už existuje aj oficiálne. Čiže sa nemusíme báť zbytočných papierovačiek.

- Verím, že sa nemusíme báť ničoho.

- Never. Ja sa bojím toho, že sa dnes ožereme.

A tak sa aj stalo.

O čom hovorím, keď hovorím o diplomovej práci

Koniec apríla. Končí tak, aby po ňom máj mohol prevziať opraty do svojich rúk bez prestojov a zaľúbenci nemuseli čakať, kým rozkvitnú čerešne. Sedím v MHD a užívam si blbé reči cestujúcich. Najviac si ich užijem tak, že ich nepočujem. Žehnám ti, prvý výrobca slúchatok. V tých mojich hrá Future Islands a ja si predstavujem, keď toto všetko skončí, tak môj future island bude Kuba. Bez cigár, ale za to s dvojnásobným prídelom kubánskeho rumu. Ak sa bohovia zbláznia, tak raz hádam a už aj na tú Cohibu sa nejako premôžem. 

Teraz však sedím v trolejbuse a na mojich kolenách poslušne sedí moja zviazaná diplomová práca. O tom, že ľudia ešte stále vedia robiť poctivé pivo, ktoré chutí. Nielen mne, ale aj ľuďom. Chutí až tak, že si ho tí ľudia radi kupujú a ešte radšej pijú. Chvalabohu za tento ostrov v oceáne konzumu. Sú tam aj tie pekné čísla, ktoré hovoria, že neklamem, keď tvrdím, že ľudia si dobré pivo skutočne kupujú. Aj pekné obrázky sú tam, štipka z mojej kreatívy. A tak. Milá práca. Asi na tých kolenách sedí aj dobrý pocit a objíma ma. Tak opito kamarátsky, ako to len on vie.

Zrazu ma prepadne sentiment a vedieme tvrdý boj. Úspešne sa mu ubránim a uzavrieme dohodu, že si len pekne zaspomíname a nebudeme smútiť. Uvedomujem si, že sa končí jedna etapa môjho života – tá študentská. Pozriem sa na svoje mozoľnaté dlane a skontrolujem, či sú už pripravené zarábať prácou na môj tekutý chlieb. Tvária sa, že áno. Vyzerajú dôveryhodne, verím im. V tom sa zastaví čas a mne pred očami prebiehajú momenty života tak ako pri autonehode. Nezomieram, zomiera iba môj študentský život, a tak pred očami vidím starého otca, ako mi vysvetľuje Pytagorovu vetu. 

Sedím u neho na zelenom gauči, nado mnou visí obraz Van Goghových slnečníc. Hoci starý apa je dobrý fyzik, až taký dobrý, že je profesor. Taký ten skutočný, nie ako tí „profesori“ na stredných školách, tak obraz asi nebude originál. Škoda, ale nerobím si ilúzie. Ani on si nerobil a šiel až na kosť, hučal do mňa a ja som nerozumel. Pýtal sa ma a ja som nevedel odpovedať. Až sa mi slzy tlačili do očí. Strih. Sedím opitý nad múdrymi knihami, ktoré mi majú zaručiť prijatie na strednú školu.

Ževraj sa nepripravujem na prijímačky, vyčítajú mi naši s karhavým tónom v hlase. Veď ide predsa o tvoju budúcnosť, ty debil. Ja si to tam kdesi vzadu uvedomujem, a tak demonštratívne počítam príklady z matematiky počas piatkovej opitej noci. Ráno sa na to pozerám, smejem sa. Ale skôr tak, že smiech cez slzy. Povedal by som, že jedna slza aj vyšla. Symbolizovala smútok za tým, že som nedával na zelenom gauči lepší pozor.

Strih. Sedím za počítačom na strednej škole. Obchodná akadémia v Čadci. Tak som to nejako zvládol. Zrejme vďaka mojim nočným výpočtom. Opäť slzy. Smejem sa so spolužiakom, hodina účtovníctva. Firme, pre ktorú účtujeme, sme dali príznačný názov Gitina blanka. Dlhá história a trolejbus už bzučí hore univerzitným kopcom. Času málo. Žiadne vysvetlenie, insider humor. 

Strih. Obhajujem svoju bakalársku prácu, z ktorej sa mi chcelo plakať, keď som si ju pred týždňom čítal. Pohladkám svoju diplomovú prácu – to je moje skutočné dieťa, nie ten nevydarený experiment spred dvoch rokov. Odpovedám na štátnicove otázky a v krásnych júnových celziových tridsiatkách, tmavomodrom obleku a slnkom zaplavenej triede si užívam atmosféru. Už žiadny strih. Už iba otvorenie dverí. Trolejbus hlási Žilinská univerzita. Vystupujem a cestou do školy si spríjemňujem cestu do práce. Už žiadne slzy. Už iba krajšie zajtrajšky a ja im svojou čaptavou chôdzou idem v ústrety.