Preč sú časy, keď po westernových pláňach na koňoch cválali Clint Eastwood, Steve McQueen či Yul Brynner, teraz prišiel rad na westernového greenhorna - Madsa Mikkelsena. Divoký západ v Salvation je surový, krvavý, drsný a tvrdý. Tvrdé sú aj ženy, priestor na žiaľ majú iba dovtedy, kým ich mŕtvy muž dopadne na zem, potom treba zariadiť dôstojný pohreb a postarať sa o deti. Jediné, čo je tu mäkké, sú Mikkelsenove oči, hoci, aj jeho tvár kričí: „Som tvrdý!“ Mikelssen síce nemá drsný pohľad Eastwooda, ale svojou charizmou film výrazne ťahá.
Salvation na začiatku cvála ako plnokrvný mustang, diváka surovo zdrapí za golier a vtiahne ho do príbehu. Postupom času mu však dochádzajú sily, zvoľňuje tempo a dopláca na slabší scenár. V záverečnej scéne sa vyčerpaný kôň s vypätím síl odhodlá k miernemu klusu, ale aby dobehol do cieľa ako šampión, pyšne hodil hrivou a víťazoslávne zaerdžal, na to to nestačí.
Šablónový scenár westernom neprekáža. Niekto urobí hlavnému hrdinovi zle, ten ho za to následne potrestá a potom sa to začne. Pomsta, oko za oko, zub za zub, smrť rodiny sa trestá ešte krutejšou smrťou, z hrdinu sa stáva renegát bojujúci sám proti všetkým. Práve toto robí western westernom. Nie, že by Salvation toto všetko nemal, má, ale celý príbeh je nalinkovaný až príliš zrejme a predvídavo. Chýba zápletka, stačila by pokojne aj taká malá, maličká.
Zelené plátno vládne dnešnému filmu, neprekáža to do tej chvíle, kým to nie je úplne očividné. V Salvation sa nájde až príliš veľa momentov, keď máte pocit, že nesledujete film, ale intro počítačovej hry zo začiatku milénia. Škoda. Jedným z najlepších nástrojov, ktorý dokáže dokresliť atmosféru filmu, je hudba. Tá tu však pôsobí len ako nevýrazný doprovod, ako keby si niekto sem-tam zabrnkal na gitare. Hudobný potenciál ostal maximálne nenaplnený. Škoda II.
Severské filmy si na happy endy nepotrpia, tu však (SPOILER ALERT) prichádza. Je to western, môžeme prižmúriť oko a odpustiť, šablóna predsa nepustí. Čo však nedokážem, neviem a nechcem odpustiť je patetický koniec. Až príliš patetický, atypický pre tvrdú severskú filmárčinu. Podarilo sa Dánom, aj napriek tomuto zaváhaniu, oživiť takmer mŕtvy žáner? Oživiť sa im ho podarilo, otázne je, či sa im ho podarí udržať pri živote. Dánsky western je totiž ako slovenská tequilla – dá sa urobiť, ale chutí čudne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára