Časostroj som ešte nevymyslel, tak jediné, čo mi ostáva, je vracať sa do časov dávno minulých pomocou mojej ementálovej pamäte. Ževraj vracať sa do minulosti je zbytočné. Možno áno, ale prinajmenšom je to pekné. Teda aspoň vtedy, ak vaše dávno minulé ja zažilo aj zopár pekných chvíľ. A moje ja ich zažilo. A veľa. Aj pekných, aj nepekných. Ani neviem, kde mám zaradiť túto spomienku. Je taká trpko-pekná. Spomienka, ktorá mi pomohla pochopiť, ako funguje náš svet. Spôsobila, že Tomáš Turek prišiel o ilúzie. Škoda, že som prišiel o ne neskôr, ako o ne prišli básnici. Takto som sa stal už iba jedným z mnohých. A o jednom z mnohých sa filmy netočia. Ani písať by sa o takých nemalo. Ale ja napíšem, aby som bol tak trošku rebel. Tak trošku, ako som bol v tých časoch dávno minulých.
Stalo sa to v dobe, keď miesto smsiek sa posielali do súťaží korešpondenčné lístky. Keď sme si miesto nových iPhoneov závideli telefóny, s ktorými sa dalo dovolať do Maxihry. Keď miesto počtu eur bolo dôležitejšie mať vo vrecku čo najviac céčiek a pogov. Keď chrasta na kolene znamenala zaručený obdiv u dievčat. Dievčatá už vtedy mali rady zlých chlapcov. A chrasta na kolene? Jasný dôkaz toho, že nemôžete byť dobrým chlapcom. Stalo sa to v dobe, keď som prišiel na to, že futbal nie je až taký nudný, za aký ho pokladám. A s kúpou prvých kopačiek prišla aj kúpa prvej “odbornej literatúry“. Časopis Futbal bol ten, kto ma mal naučiť, ako sa stať hviezdou burinou zarastených ihrísk za panelákmi.
Časopis Futbal ako učiteľ riadiaci sa novými trendami uznával metódu školy hrou, a tak na poslednej strane bola súťaž. Súťažilo sa o vecné ceny, ktoré boli zahalené rúškom tajomstva. Kľudne to mohli byť aj pozlátené kopačky. Ktovie. Podstatou súťaže bolo uhadnúť meno futbalistu, ktorého karikatúra bola vytlačená na poslednej strane. Aké jednoduché – uhádnuť meno, poslať korešpondenčný lístok so správnou odpoveďou a zhrabnúť cenu, povedal som si. A tak som sa zapojil. Na korešpondenčný lístok som napísal meno futbalistu a svoju spiatočnú adresu a hodil som ho do oranžovej schránky na rohu ulice. Gaizka Mendieta bolo to meno, ktoré mi malo zaručiť pozlátené kopačky, futbalovú loptu vykladanú diamantami alebo tréning s hráčmi FC Barcelona. To je jedno, uspokojil by som sa s ktoroukoľvek z týchto možností. Vtedy som bol ešte skromný chlapec.
Na výsledky súťaže som musel čakať mesiac. Čakanie som krátil tým, že som sa stal futbalovou hviezdou. Nestal som sa. Škoda. Stala sa však niečo iné. Vyšlo nové číslo Futbalu a ja som utekal do novinového stánku rýchlejšie ako dostihový kôň. Roztrasené ruky zobrali vydavok od predavačky v PNS a začali listovať v časopise. Lepšie povedané hneď som sa vrhol na poslednú stranu, ale s trasúcimi rukami ju nájsť bolo obtiažnejšie ako riadiť ruskú ponorku. Nakoniec som to zvládol a uvidel som, že výhercom sa stáva nejaký Tomáš Turek zo Žiliny. Šťastný to chlapec. A vtedy som bol aj ja šťastný. Ževraj som vyhral vecnú cenu od spoločnosti Donau design. V živote som o tejto značke nepočul, a tak som si začal predstavovať veci, ktoré by som mohol vyhrať a súviseli by s futbalom. Futbalové dresy, futbalové lopty, futbalové hocičo. Hlavne, aby to bolo futbalové. Muselo to byť futbalové, veď som vyhral v časopise Futbal. Nič iné neprichádzalo do úvahy.
To som však ešte netušil, že len teraz príde to skutočné trápenie a mučenie - čakanie na dodanie výhry. Každý deň som kontroloval schránku. Každý deň som čakal na poštárku. Každý deň som dúfal, že budem odmenený za svoje neskrotné vedomosti z oblasti futbalu. Po mesiaci čakania a pocite oklamania som presvedčil otca, aby zavolal do redakcie. Že Turek chce svoju výhru a ak ju nedostane, tak im prídu rozsekať celú tu ich slávnu redakciu Tatári na koňoch so zahnutými šabľami. Asi to zabralo, lebo sľúbili, že výhra bude odoslaná v blízkej dobe. Pre niekoho blízka doba, pre niekoho mesiac. Pre mňa a aj kalendár to bol mesiac, kým sa v mojich rukách objavil ten vytúžený balíček. Keď som ho uvidel, tak nebol až taký vytúžený. Nemal tvar lopty, nemal tvar krabice s kopačkami, nemal tvar, že by tam mohlo byť niečo futbalové. Z môjho nadšenia, ktoré pretrvávalo dva mesiace sa behom sekundy stalo sklamanie. Ale stále vo mne bola malá iskrička nádeje, ktorá vykresala oheň hovoriaci, že v balíčku v tvare veľkého listu môžu byť aspoň futbalové plagáty.
Neostávalo mi nič iné, ako zásielku s trpkým výrazom v tvári otvoriť. Už som nerozbaľoval výhru, na ktorú som sa tak tešil. Rozbaľoval som cenu útechy. Cenu útechy, ktorej som sa dva mesiace úspešne vyhýbal. Ale nakoniec ma tá sviňa aj tak dobehla a skočila mi do rúk. Ruky sa mi triasli viac ako pri hľadaní poslednej stránky. Triasli sa mi viac, ako keby som zbíjal železobetón. Otvoril som balíček a vytiahol som z neho niečo čierne. Vytiahol som niečo, čo pripomínalo čiernu kartónovú átrojku. Otočil som to a z druhej strany na tom čiernom niečom čudesnom boli krikľavo farebné roboty. Hnusné, nevkusné farebné roboty! Aby som umocnil svoje sklamanie ešte viac, tak som začal pátrať, na aký účel slúži tento skvost. Po chvíľke skúmania som zistil, že moja výhra je určená ako vrecko na prezúvky.
Vrecko na prezúvky! Keby to bolo aspoň vrecko na kopačky, tak to pochopím. Ale vrecko na prezúvky?! Mal som chuť hodiť sa na zem a revať, ako keď som mal štyri roky. Ako vtedy, keď moje želania a priania neboli splnené. Bol som zúfalý, nešťastný, sklamaný a nenávidel som celý svet. A vtedy som vo svojej dvanásťročnej hlave pochopil, že život nám vytvára ilúzie a predstavy, aby nás o ne mohol pripraviť a zabávať sa, akí sme naivní. Vtedy som pochopil na vlastnej koži, aké je to byť pripravený o ilúzie. Hoci okradnutý o ilúzie, ale doteraz vďačím vrecku na prezúvky za jednu vec. Doteraz som mu vďačný, že ma zobralo za ruku, odvlieklo na okraj priepasti, strčilo do mňa a ja som padal niekde do neznáma a ono mi ešte na rozlúčku zakričalo: „Padaj do reálneho sveta, tam kde sú ti ilúzie na obtiaž. Tam teraz budeš žiť.“
A tak prvýkrát Tomáš Turek prišiel o ilúzie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára