To, že si v tento večer zažijem svoju vlastnú Danteho Božskú komédiu, som netušil. A to, že bude obrátená, som si nechcel ani predstaviť. Chcel som sa len najesť a napiť, nie byť postavou príbehu bláznivého Taliana. Ale človek mieni, Alighieri mení.
Sadol som si ku stolu pre dvoch, v rámci svojej psychohygieny som bol sám. Predo mnou Jadranské more, nad ktorým bol nalepený západ slnka ako nevkusný plagát na umakartovej stene panelákového záchodu, za sebou tri dni v rauši, nado mnou koruna stromu v najlepších rokoch, podo mnou stolička a po stranách nič iné len božský kľud. Hotový raj. Ako každý raj, tak aj tento hraničil s dobrým vkusom, ale dnes som bol ochotný prižmúriť oči. Pri mori sa zdá človeku všetko krajšie, dokonca aj chorvátske rádio hralo lepšie ako… Ostanem radšej iba pri tom, že chorvátske rádio iba hralo. Aj keď chorvátska odroda Desmodu má nepochybne svoju kvalitu.
Objednal som si jedlo, o ktorom som si myslel, že by ho kuchár nemusel pokaziť. A ani nepokazil. Bolo prekvapivo dobré. Nieže by som neveril chorvátskym kuchárom. Kuchárom neverím vo všeobecnosti. Problémom však bolo, že pri jedení som hral s príborom po tanieri ako na triangli – trasúce sa ruky. Dôsledok predošlých prehýrených nocí, dní a rán. Potreboval som sa očistiť, potreboval som pevné ruky. Viem, ako ich získaval Nicolas Cage v Leaving Las Vegas, viem ako ich získavam ja, a preto som si objednal dva deci bieleho vína. Ochvíľku predo mnou na stole stál môj očistec. Prešiel som ním bez problémov a cítil som sa čisto a sviežo. Mohli ma povesiť na šnúru na prádlo a dať do reklamy na Ariel. Čistejší človek v reštaurácii nesedel. Svietila okolo mňa aura spokojnosti.
A keď niečo svieti, tak to treba zhasnúť. Aspoň som mal taký pocit, keď asi traja okoloidúci zhasli fakľu, čo horela pri vstupe. Mňa prišla zhasnúť asi 12 členná skupina Slovincov, z toho bolo asi 8 detí. 8 detí, ktoré vedeli kričať, vrieskať, plakať a pobehovať tak, že som mal chuť im obúť betónové papučky a poslať ich počvachtať sa v teplom večernom mori. Vtedy som konečne pochopil Bukowského a jeho chuť spáchať samovraždu kvôli ľuďom, ktorí boli tak neskutočne neznesiteľní. Vtedy som pochopil, prečo sa hovorí, že dieťa je najprefíkanejší kostým diabla. Vtedy som vedel, že čím začínal Dante, tak tým ja končím. Bol som v pekle. V takom nefalšovanom pekle.
Ešte som nemal zaplatené, nemohol som odísť. Musel som reprezentovať svoju vlasť aj ďaleko za hranicami a nie utekať bez zaplatenia. Čašníčka si ma nevšímala, lebo mala starosť s tým pekelným stolom. Aspoň niekto iný si na mňa našiel čas. Zrazu sa mi na stole objavila kobylka. Veľká, lúčna kobylka zelenšia ako Absinth. Podporovala ma a snažila sa ma ukľudniť. V momente, keď zistila že jej utešovanie nezaberá, tak zbabelo odskočila do tmy. Po grasshoperovi som mal ďalšiu spoločnosť.
Prišla mačka a zvedavo sa na mňa pozerala. Ževraj mačky odoberajú zlú energiu. Ja som jej venoval zlej energie toľko, koľko uniesla a radšej ušla. Verím, že ten bláznivý Talian by mi z neba posielal ďalších zvieracích spoločníkov. Ale objavila sa čašníčka, zaplatil som a stratil som sa v tme a zástupoch turistov. Bol mi čert dlžný túto Turekovu božskú komédiu. Raz sa do toho pekla vrátim a tam si to s ním vybavím, z pekla ujdem cez očistec a dostanem sa do raja. A tam ostanem. Navždy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára