„Prvýkrát som ochutnal semeno, keď som mal sedem.“ Toto je prvá veta filmu. Dosť šokujúca sama o sebe. O to viac, že bola vyslovená v spovednici kostolíka. V katolíckom Írsku. V dedinke, kde každý pozná každého. Najlepšie na tom je, teda ako pre koho, že to nebolo to najšokujúcejšie, čo bolo v spovednici povedané. „Zabijem vás, otče. Zabijem vás, lebo ste nespravil nič zlé. Zabijem vás, lebo ste nevinný. No nie teraz.“ A tak sa hriešnik zahrá na Boha a dá kňazovi 7 dní.
Režisér John M. McDough nás prefacká hneď v prvých minútach írskou britkosťou, čím nám jasne naznačí, že sa s nami maznať nebude. Čierny a hlavne úžasne cynický humor, ktorý nás sprevádza na každom kroku kontrastuje s krásnou a jemnou írskou prírodou. Spoza horizontu na nás spolu s lúčmi zapadajúceho slnka dopadajú otázky: „Ako funguje dnešná cirkev? Funguje vôbec? Dokáže sa človek zmeniť? A zmeniť niekoho druhého?“
A ako zareaguje kňaz, keď sa dozvie o svojej smrti? - Nič mi na to nepoviete, otče? - Nie, teraz nie, ale do nedele niečo vymyslím. Ak by ma mal niekto presvedčiť o tom, že veriť sa oplatí, bol by to práve otec James (Brendan Gleeson). Dobrí ľudia sú vo filmoch nudný, no tento kňaz je iná liga, žiadna okresná trieda, hoci od kňaza na vidieku by sa to nejak čakalo. Problémy írskeho vidieku sú iné ako v meste, aj preto si otec James vypestoval v sebe značnú dávku irónie, cynizmu, pragmatickosti, zdravého rozumu a hlavne je stále nad vecou.
Chodiť ako kňaz od dverí k dverám a riešiť problémy s drogami, zháňať pištoľ, rozprávať sa o mlátení žien, nevere či homosexualite tak otvorene, že by na to bol hrdý každý špičkový psychiater. Každodenne stretávať nevrlého emigranta z Pobrežia slonoviny, majiteľa baru nenávidiaceho bankárov, večne ožratého milionára (mimochodom, hrá ho Dylan Moran a opäť špičkovo), bitú perverzáčku, pijúceho spisovateľa či najcynickejšieho lekára v UK by bolo po pár dňoch na kazajku.
Týždeň ubehne ako fľaša whisky v írskom bare a prichádza deň d. A ako dopadne? Tak, že som po záverečných titulkoch dlho sedel, pil víno a na hrudi mi ležal ťažký betónový panel. Kalvária je ako Oreo – najprv dostanete tvrdú časť, ktorú schrúmete, lebo viete, že sa máte na čo tešiť – na polevu. Poleva je tá čiernohumorná časť, pri ktorej som sa náramne bavil. A posledný keks? Ten je tvrdý a po sladkej plnke horký. Najhoršie na tom je, že už žiadna sladká plnka nepríde. No aj tak si zmes chutí užívate.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára