To, že je Ruben Östlund skvelý psychológ dokázal vo filme Hra, teraz v Najvyššej moci obhajuje titul „skvelého psychológa“ suverénne a s veľkým náskokom ako Usain Bolt. Plagát filmu nám hovorí: „Pripravte sa, bude to mrazivé.“ Ale ešte neviete, že to, čo vás zavalí nebude lavína, ale dávka mrazivých emócií a napätých situácií. Čoskoro sa dozviete, že vyhrabať sa z tohto na povrch a čerstvý vzduch je náročnejšie ako spod kopy snehu.
Dlhé zábery a ešte dlhšie chodby prázdneho hotela, francúzske Alpy, mrazivá hudba, rodinka v horách. Na začiatku máte trochu pocit, že pozeráte švédsky The Shining. Östlund ale nie je Kubrick, rozohráva s nami úplne inú hru, niekedy chvalabohu, niekedy žiaľbohu. Francúzske hory nemajú oči, francúzske hory majú lavíny. Lavíny, ktoré ničia rodiny bez toho, aby ich zavalili. Keď práve po odpálení riadenej lavíny nechá otec svoju rodinu napospas osudu a utečie sa skryť, je to pre rodinné vzťahy oveľa nebezpečnejšie ako popísať celú miestnosť slovami „All work and no play makes Jack a dull boy“ a naháňať svoju rodinu so sekerou.
Nedávno som pozeral francúzsky film Meno, kde sa na rodinnej večeri Francúzi pohádali, pobili a vykričali si všetko, aj to, čo nechceli. Teda hlavne to, čo nechceli a začalo to všetko nevhodným menom pre ešte nenarodené dieťa. Tu je to presne naopak, o probléme sa nerozprávajú, nechajú ho vyhniť pod povrchom. Lenže hnilobný zápach vypláva čoskoro na povrch a rozhovoru sa už nevyhnete. Tieto rozhovory sú ale pragmatické, racionálne a bez emócií. Také švédske. Emócie však prídu – ako hlavné číslo vystúpenia kúzelníka Östlunda.
Film vrcholí scénou na svahu, kde okrem bielej farby, šmúh na monitore, fúkania vetra a hlasov, nevnímate nič iné. Viac sa vidieť a počuť nedá. Napriek tomuto minimalizmu, je scéna prešpikovaná napätím, očakávaniami a v duchu sa stále pýtate: „Čo sa stalo a čo sa stane?“ Östlund sa s nami zahráva, nie ako mačka s myšou, oveľa umnejšie. A nás táto hra baví, ale chceme vedieť jej výsledok čo najskôr. Chcem vidieť spočítané body. Chceme poznať víťazov a porazených. Chceme vedieť, ako to celé skončilo. Dočkáme sa.
Östlund nám svojimi pomalými a dlhými zábermi dáva čas a priestor, aby sme rozmýšľali o tom, ako by sme sa zachovali my. Celý čas som sa pýtal sám seba, ako by som sa zachoval ja. A ako? Netuším. Na rozhodnutie máte menej ako sekundu, valí sa na vás lavína, ale neviete, že zastaví. Utečiete alebo chránite svoju rodinu? Poznáte svoje pudy? To sotva. Máš pol sekundy na to, aby si sa rozhodol – chrániť či utekať? Ideš!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára