Čas je relatívny, vedel do Albert Einstein, vie to Nick Cave a viem to dokonca aj ja. Keby ste chceli vedieť, ako rýchlo ubehne 20 tisíc dní v živote podivného Austrálčana a odpoveď by ste hľadali v dokumente o jeho ešte podivnejšom živote, dostali by ste sa úplne exaktnú odpoveď – 1 minútu a 19 sekúnd. A keby vás zaujímalo, ako dlho trvá jeden deň Nicka Cavea, ten 20 0001., tak je to 1 hodina 31 minút a 13 sekúnd. Hovorím, čas je relatívny. Fakt.
A čím je tento deň výnimočný? Ničím. A čím je Nick Cave zaujímavý? Všetkým – hudbou, textom, zjavom, na čo siahne, to sa mu podarí, ani by ma neprekvapilo, keby sa rozhodol trénovať austrálsky hokejový tím a o dva roky by s ním hral v A-kategórii. Takže „sečteno podtrženo“ tento deň zo života austrálskej hudobnej legendy je zaujímavý ničím a zároveň všetkým.
V humore je krásne prechádzať po tenučkej hranici vtipnosti a trápnosti, v dokumente je krásne prechádzať po ešte tenšej hranici skutočnosti a fikcie. Skúsil to už Jaromír Nohavica vo svojom Roku Ďábla a podarilo sa to. Urobil to aj Nick Cave vo svojom 20,000 Days on Earth a dotiahol ho to takmer k dokonalosti. Čo vám príde ako absurdná fikcia, je pravda a čo vám príde ako pravda je vstup na územie krajiny s názvom Fikcia.
Čo všetko stihne postarší pán za 24 hodín? Dať si sprchu, nahrať zopár pesničiek v štúdiu, stretnúť sa so svojim psychológom a mať s ním pekný rozhovor, zjesť kúsok úhora, robiť šoféra a voziť napríklad Kylie Minogue, ísť do archívu a pomôcť roztriediť fotky z mladosti a porozprávať pár príbehov, odohrať koncert. Vravím, ničím výnimočný deň. Teda, aspoň Nick to robí s takou ľahkosťou a spontánnosťou, že je to bežný deň plný rutín náhodne zachytený skvelou kamerou.
- Čoho sa najviac bojíte? - Najviac sa bojím straty pamäti. Zvláštna, výnimočná a pritom úplne jednoduchá odpoveď, presne taká, ako Caveov život. Prečo sa bojí najviac straty pamäti? Pretože všetko, čo máme radi a čo radi robíme, sa viaže na našu pamäť. A keď stratíte pamäť, prídete presne o toto všetko. Nespoznáte tých, ktorých máte v rámci možností rád, zabudnete hrať na klavír, nebudete vedieť, aký alkohol radi pijete, nebudete vedieť nič. A čoho sa najviac bojím ja? Straty pamäti a vy?
Na vyrábanie atmosféry by sa mal vydávať zbrojný pas, lebo Nick Cave dokáže vytvoriť smrteľnú atmosféru – svojou hudbou, svojim textom a teraz svojim dokumentom, ktorý nám podáva s pokorou a vy ho prijímate s pocitom, že sa na nič nehrá a hovoríte si: „Ten človek musel zakopnúť a padnúť na hubu, keď po všetkom, čo prežil a dosiahol, pôsobí takto vyrovnane a skromne.“ A aj zakopol, našťastie nie pri tomto dokumente.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára