Jediné, čo som pred začiatkom Divokých historiek vedel, bolo to, že Damián Szifrón, režisér tohto kúsku, mi naservíruje 6 krátkych príbehov, 6 dielikov puzzle, z ktorých budem musieť vyskladať nejaký obraz bez toho, aby som videl krabicu a vedel, čo vlastne mám zložiť. Netušil som, či z toho vznikne nakoniec argentínske pšeničné pole, spiace mačiatko v topánke alebo panoráma Buenos Aires. Nevedel som nič.
Damián Szifrón mi na tácke prináša prvý dielik skladačky, ale ešte skôr, ako ho stihnem zobrať do ruky a obzrieť si ho, už v tom lietam. Rýchly strih, parádna juhoamerická farebnosť(nie tá telenovelová) a rýchlo gradujúci príbeh na malom, uzavretom priestore – v lietadle a po celý čas polocynický, pololáskavý úsmev na mojich perách. Szifrón mi úvodným príbehom, akýmsi introm filmu, dokázal za 7 minút a 35 sekúnd zobrať záujem o to, čo vlastne skladám a vyvolal vo mne túžbu mať všetkých 6 dielov puzzle čo najrýchlejšie, aj keby som ich nevedel poskladať. Najlepšie hneď!
Hoci strih stráca svoju počiatočnú dynamiku a niekedy vás vyruší trasľavá kamera, spád deja a samotné príbehy vás aj ďalej unášajú ako vlny Atlantiku. Vypointovanosť samotných príbehov je úžasná, hoci celý čas tušíte, ako to dopadne a ono to väčšinou naozaj tak dopadne, aj tak vás vždy niečo prekvapí a poviete si: „To je na klobúčik, možno na Oscara.“ Dávka cynizmu, čierneho humoru, ľudskej pomstychtivosti a ješitnosti je v príbehoch namiešaná a upečená tak skvelo, že by nejeden kuchár s Michelinovou hviezdou uznanlivo pokýval hlavou.
Pomstiť sa niekomu, kto si to zaslúži a možno aj nie, je ľudské. Až príliš ľudské. Skočiť šípku s lietadlom do zeme s človekom, ktorého recenzia vášho albumu vám pokazila kariéru. Odpáliť bombu v odtiahnutom aute na policajnom parkovisku, a to všetko kvôli zle udelenej pokute. Priniesť mafiánovi, ktorý terorizoval vaše rodné mesto, otrávené jedlo krysím jedom a potom, čo si k nemu sadne jeho syn, komentovať to slovami: - Musíme niečo urobiť, teraz to jedia obaja. – Pridať viacej jedu? Je to krásna ukážka ľudskej cynickosti, pomstychtivosti, a preto, že toto všetko je v Divokých historkách také skutočné a úprimné, musíte sa na tom smiať. Hoci aj trpko.
Po tom, čo vám Szifrón odovzdá posledný dielik skladačky, usmievate sa a ste spokojný, lebo ste videli skvelý film. Až po chvíľke vám napadne skúsiť vôbec poskladať puzzle dokopy. Ale dieliky do seba nezapadajú, nech to skúšate z viacerých strán, až vás to omrzí, postavíte sa a odchádzate od stola. Vtedy si všimnete, že ste sa vám puzzle podarilo zložiť, je tam: „Ľudia sú pomstychtivé svine, ale aj sviňa dokáže niekedy odpustiť.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára