Ak na britskej kinematografii skutočne niečo zbožňujem, je to zasadenie filmu do Viktoriánskej éry. Vtedy bolo pre mňa všetko krajšie – domy, oblečenie, ľudia, nábytok a aj bicykle. Peter Strickland sa rozhodol urobiť mi radosť a Motýle sa odohrávajú práve v tejto ére. A evidentne tým urobil radosť aj sebe, pretože vidieť, že pracovať s týmto dobovým obrazom ho neuveriteľne baví. On má radosť, ja mám radosť. To je fér, ešte viac ako paušál od O2.
Motýle sú iný film ako všetky ostatné. Nie preto, že to je o inak orientovaných ľuďoch, nie preto, že je to o dvoch lesbičkách, nie preto, že jedna je submisívna a druhá dominantná. Byť iný je super, ako by Dr. House povedal: „Normal is overrated.“ Je normálne zbierať motýle? Neviem, ale kedysi sa na zbierku motýľov balili slečny. Podľa všetkého to fungovalo už vo Viktoriánskej ére, každá z dvoch hlavných postáv má svoju slečnu.
Pri artových filmoch som sa naučil jednu vec – nerozmýšľať, nič sa nepýtať, nechať film plynúť a toto všetko začať riešiť až po záverečných titulkoch. Pri Motýľoch som to ale nedokázal, väčšinu času som sa pýtal: „Ako dlho si schopný robiť niečo, čo nechceš robiť, len aby si potešil človeka, ktorého miluješ?“ Ja by som to nedokázal vôbec, aj preto bolo pre mňa zaujímavé sledovať, ako dlho to dokáže robiť niekto iný.
Hoci je dej jednoduchý a plynie pomaly, atmosféra a čakanie na odpoveď mi vpichli ďalšiu dávku záujmu. Vizuálne porno dokresľuje kamera (miestami som tam videl kúsok La Grande Belleza), úžasné interiéry a exteriéry, viktoriánske kostýmy a podmanivá hudba pripomínajúca trepot motýlích krídel – nepočuli ste ju dovtedy, kým ste si neuvedomili, ako k filmu dokonale pasuje.
Vzťah je vykreslený dôvtipne, aj ten intímny. Viac nevidieť ako vidieť. A vďaka mojej predstavivosti som sa aj párkrát zachvel, nie kvôli tomu, že by som nervózne podupkával nohou, ale dávka napätia erotična, vôbec nie vulgárneho, naopak veľmi rafinovaného, sa dostala cez monitor aj ku mne. Strickland okrem oficiálneho vizuálu, obsadil nádherné herečky. Aby toho nebolo na mňa málo, jedna mala mačacie oči, ktoré som chcel vidieť na plátne čo najviac.
A teda suma sumárum je aká? Strickland nezvládol záver. Po pre mňa finálnej scéne vtesnal do filmu ešte jeden záver – ten svoj a ten tam pôsobí zbytočne. Motýle sú ako skutočný motýľ na lúke - vizuálne krásny, dokážete ho so zatajeným dychom sledovať aj hodiny. No keď chcete, aby vám niečo povedal, iba zakmitá tykadlami a vy tušíte, že vám niečo chcel povedať, ale neviete čo. Tak sa iba radšej ďalej kocháte jeho krásou a nerozmýšľate o tom, čo to bolo. Možno nehovoril nič.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára