Koniec apríla. Končí tak, aby po ňom máj mohol prevziať opraty do svojich rúk bez prestojov a zaľúbenci nemuseli čakať, kým rozkvitnú čerešne. Sedím v MHD a užívam si blbé reči cestujúcich. Najviac si ich užijem tak, že ich nepočujem. Žehnám ti, prvý výrobca slúchatok. V tých mojich hrá Future Islands a ja si predstavujem, keď toto všetko skončí, tak môj future island bude Kuba. Bez cigár, ale za to s dvojnásobným prídelom kubánskeho rumu. Ak sa bohovia zbláznia, tak raz hádam a už aj na tú Cohibu sa nejako premôžem.
Teraz však sedím v trolejbuse a na mojich kolenách poslušne sedí moja zviazaná diplomová práca. O tom, že ľudia ešte stále vedia robiť poctivé pivo, ktoré chutí. Nielen mne, ale aj ľuďom. Chutí až tak, že si ho tí ľudia radi kupujú a ešte radšej pijú. Chvalabohu za tento ostrov v oceáne konzumu. Sú tam aj tie pekné čísla, ktoré hovoria, že neklamem, keď tvrdím, že ľudia si dobré pivo skutočne kupujú. Aj pekné obrázky sú tam, štipka z mojej kreatívy. A tak. Milá práca. Asi na tých kolenách sedí aj dobrý pocit a objíma ma. Tak opito kamarátsky, ako to len on vie.
Zrazu ma prepadne sentiment a vedieme tvrdý boj. Úspešne sa mu ubránim a uzavrieme dohodu, že si len pekne zaspomíname a nebudeme smútiť. Uvedomujem si, že sa končí jedna etapa môjho života – tá študentská. Pozriem sa na svoje mozoľnaté dlane a skontrolujem, či sú už pripravené zarábať prácou na môj tekutý chlieb. Tvária sa, že áno. Vyzerajú dôveryhodne, verím im. V tom sa zastaví čas a mne pred očami prebiehajú momenty života tak ako pri autonehode. Nezomieram, zomiera iba môj študentský život, a tak pred očami vidím starého otca, ako mi vysvetľuje Pytagorovu vetu.
Sedím u neho na zelenom gauči, nado mnou visí obraz Van Goghových slnečníc. Hoci starý apa je dobrý fyzik, až taký dobrý, že je profesor. Taký ten skutočný, nie ako tí „profesori“ na stredných školách, tak obraz asi nebude originál. Škoda, ale nerobím si ilúzie. Ani on si nerobil a šiel až na kosť, hučal do mňa a ja som nerozumel. Pýtal sa ma a ja som nevedel odpovedať. Až sa mi slzy tlačili do očí. Strih. Sedím opitý nad múdrymi knihami, ktoré mi majú zaručiť prijatie na strednú školu.
Ževraj sa nepripravujem na prijímačky, vyčítajú mi naši s karhavým tónom v hlase. Veď ide predsa o tvoju budúcnosť, ty debil. Ja si to tam kdesi vzadu uvedomujem, a tak demonštratívne počítam príklady z matematiky počas piatkovej opitej noci. Ráno sa na to pozerám, smejem sa. Ale skôr tak, že smiech cez slzy. Povedal by som, že jedna slza aj vyšla. Symbolizovala smútok za tým, že som nedával na zelenom gauči lepší pozor.
Strih. Sedím za počítačom na strednej škole. Obchodná akadémia v Čadci. Tak som to nejako zvládol. Zrejme vďaka mojim nočným výpočtom. Opäť slzy. Smejem sa so spolužiakom, hodina účtovníctva. Firme, pre ktorú účtujeme, sme dali príznačný názov Gitina blanka. Dlhá história a trolejbus už bzučí hore univerzitným kopcom. Času málo. Žiadne vysvetlenie, insider humor.
Strih. Obhajujem svoju bakalársku prácu, z ktorej sa mi chcelo plakať, keď som si ju pred týždňom čítal. Pohladkám svoju diplomovú prácu – to je moje skutočné dieťa, nie ten nevydarený experiment spred dvoch rokov. Odpovedám na štátnicove otázky a v krásnych júnových celziových tridsiatkách, tmavomodrom obleku a slnkom zaplavenej triede si užívam atmosféru. Už žiadny strih. Už iba otvorenie dverí. Trolejbus hlási Žilinská univerzita. Vystupujem a cestou do školy si spríjemňujem cestu do práce. Už žiadne slzy. Už iba krajšie zajtrajšky a ja im svojou čaptavou chôdzou idem v ústrety.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára