Do roka a do dňa je príliš mainstream. Ja sa riadim do štyroch mesiacov a do dňa. Aspoň dnes. Presne toľko ubehlo od môjho návratu z gréckeho dobrodružstva na Erasme. Teda, skôr išlo o jedno veľké obžerstvo ako o dobrodružstvo, aj keď zjesť priemernú grécku porciu bolo skutočne jedno menšie dobrodružstvo. Ale o inom som chcel. 4 mesiace na Peloponézskom polostrove sa na vás podpíšu. Okrem tmavšej pokožky, lenivého tempa čohokoľvek, čo robíte a počtu kilogramov sa to prejaví aj zvykom na danú kultúru. Hoci tam stále nie ste doma, tak sa už sa nepovažujete ani za hosťa. Hosť aj ryba smrdia druhým dňom, mňa z Grécka nedeportovali ani po dvoch týždňoch. Asi som im nesmrdel, ale ani si ma tam nenechali.
Návrat na moju rodnú hrudu si zobralo na svedomie lietadlo z Atén, ktoré si to namierilo rovno do Schwechatu. Tu si ma prišiel vyzdvihnúť môj ctený pán otec. Hoci nie som najvydarenejší syn, tak štyri mesiace sú štyri mesiace a tie sú viac ako nejakých 260 km zo Žiliny na viedenské letisko. Na letisku ma okrem otca čakal aj teplotný šok. Z aténskych krásnych slnečných 20°C som priletel do ešte krajších ufúkaných rakúskych -10°C. Z letiskovej haly do garáže sú to mojou gréckou chôdzou a otcovou neistotou, kde zaparkoval auto, približne 3 minúty. Keby náhodou, tak mi starostlivý rodič ženského pohlavia nabalil na januárovú cestu zimnú bundu. Nebolo treba, grécke jedlo ma vybavilo mrožou kožou.
Teplotný a zároveň prvý, šok som úspešne prežil a myslel som si, že iné šoky na mňa už nečakajú. Prepočítal som sa – ako obvykle. Po prekročení rakúskych hraníc na mňa čakal ešte hrozivejší šok. Kultúrny šok. Z Grécka, z krajiny, kde som pri ceste za 200 kilometrov diaľnice napočítal dva bilboardy, na Slovensko, kde ma okamžite po prekročení hraníc vítal prvý bilboard. Nebol to však len tak hocijaky bilboard. Bol to bilboard toho pána, ktorému boli vyretušované všetky bradavice a bol pripravený pre Slovensko. Keď sa mi dostala takéhoto privítania, tak som okamžite začal pochybovať, či som vôbec ja pripravený na Slovensko. Na Slovensko a toto všetko. Ale za tých 210 km a nespočetnom množstve bilboardov, ktoré mi oznamovali, že je pripravený pre túto krajinu som nadobudol presvedčenie, že po absolvovaní takejto prípravy som maximálne pripravený aj ja. Omyl.
Po prvej prechádzke v meste, ktoré si hovorí moje rodné, sa mojim najpoužívanejším výrazom stalo slovo “panoptikum”. Z prostredia temperamentných, energických Grékov vychutnávajúcich si svoje latté 3 hodiny, som sa dostal do prostredia ľudí, ktorí do seba vyliali turka z duritky za 2 minúty a išli do práce, ktorá ich nenapĺňa. Panoptikum šede, rezignácie a beznádeje. Zrazu miesto ľudí, ktorí vyžarovali pozitívnu energiu ešte ďalej, ako bolo cítiť ich kávu, som bol obklopený ľuďmi, ktorým je do vienka prisúdená bezprizornosť. A len niektorí majú silu, aby sa takéhoto daru zriekli.
Panoptikum.
Aj napriek týmto pocitom sa tu stále cítim doma. Obvinil som za to svoje masochistické ja, ktoré napriek všetkému považuje túto krajinu za svoj domov. Niekedy žiaľbohu a niekedy aj chvalabohu je Slovensko mojim domov. Je až neuveriteľné, koľko múdrosti obsiahol dosluhujúci pán prezident v jednej vete. Múdrá je tá hlava prezidenta nádoru panoptického. Aspoňže pivo a víno máme skvelé, to Gréci nemajú.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára