The Martian: Keď ste najvtipnejší na planéte

Do určitej doby som nebol vôbec na sci-fi filmy. Vždy som im zazlieval, že sa snažia ukradnúť životu tú absurditu, ktorá je taká absurdná, že jej môžeme uveriť, keď sa naozaj stane. A naopak, vo filme sa nám zdá prestrelená. Nakoniec sme si vytvorili celkom milý vzťah a sem-tam zájdeme spolu na pivo. Tentokrát som skočil na jedno čapované s Mattom Damonom a verte, že zorganizovať toto stretnutie bolo ťažké, keďže Damon ostal zaseknutý na Marse.

Valley uprising: Túžba po slobode a skaly zostanú navždy rovnaké

Predtým, ako som klikol na „play“ pýtal som sa sám seba, či musím mať ku skalám a lezeniu po nich nejaký vzťah, aby sa mi Uprising Valley páčilo. A aj keby som musel, tak som sa utešoval tým, že ako 6 ročný som videl horolezeckú výbavu môjho staršieho brata a meno Messner mi niečo hovorí. A to je predsa viac ako solídny základ. To som ešte nevedel, že aby sa mi tento dokument páčil, nemusel som robiť nič. Tento film vyliezol na vrchol bez mojej akejkoľvek pomoci. 

The Way He Looks: Medziľudské vzťahy sú zložitejšie, ako sa dostať poslepiačky zo školy domov

Môžete si myslieť, že keď sa narodíte ako slepý homosexuál, je vám jedno, akú krajinu máte zapísanú v rodnom liste. Lebo veď aj tak nič nevidíte. Ale nie je. Len si predstavte, že by ste sa narodili na Slovensku. Do troch rokov by bola proti vám spísaná petícia. Horšie by bolo už len, keby ste boli slepým homosexuálnym moslimom s predkami v Maďarsku. A aké to je, keď sa narodíte v Brazílii?

Keď vám chlap holí nohu

Keď vám holí nohu chlap, to, čo potom bude nasledovať, nebude nič príjemné. To je jasné. Buď vás pôjdu operovať, tetovať alebo ste tesne pred začiatkom Tour de France. Mne ju našťastie holil pán Richard Bumpkin z druhého dôvodu. Lebo veď zlatá stredná cesta. Zdravie, okrem toho, že som sa porezal, slúži a lýtka nemám také silné, aby som mohol pretekať na dvoch kolesách. Tomáš Turek sa dal tetovať. Čítať to takto vytesané do internetového kameňa, je pre mňa, dajme tomu, zvláštne. Prečo? 

Koľko váži jeden list

Streda je dobrý deň na holenie. Rovnako ako utorok alebo nedeľa. Dni by sa nemali diskriminovať, budú vám to chcieť nejako oplatiť. Isto vám pondelok robí doprieku. Stojíte pred zrkadlom, pozeráte sa na svoje červené oči. A aj cez tie popraskané žilky vidíte, ako Braun skracuje odrastené strnisko a odhaľuje dvojitú bradu. Sviňa jedna. Miesto predsavzatí, ako konečne začnete behať, radšej utečiete myšlienkami úplne inde. 

Prečo by mala zostať detskosť povinná

Hoci si myslím, že detskosť je jedna z najlepších vlastností, ktorú dospelí môžu mať, nerobím si ilúzie o tom, že nestarnem. Veď načoby aj. Popierať to nemôžem. Teda môžem, ale na prehadzovačku a farbenie šedín sa veľmi necítim. Vynahrádzam si to svojou detskosťou. No pár dní dozadu som prišiel na to, že z mojej detskosti zmizla jedna podstatná vec. Len tak si zbalila buchty do bodkovanej šatky, tú si povesila na vychádzkovú palicu a odišla na Balatón. Na dôchodok.

Drogówka: Najšpinavší ľudia v najčistejšej forme

Keby som po poľsky nevedel ani slovo a pri slove „szukat“ by som sa chichúňal ako nevyvinutý pubertiak, tešil by som sa, že idem pozerať film o protidrogovej jednotke. Drogówka však pomenúva dopravných policajtov. Pri tej príležitosti som si spomenul na slová bývalého policajného prezidenta Spišiaka, že slovenskí dopravní policajti vlastne ani nie sú policajti, skôr úradníci. A ako na tom sú dopraváci v Poľsku?

Začnite klonovať Collinu, takto to ďalej nejde

Vždy som mal taký Don Quijotovský zmysel pre spravodlivosť. Ale bol som natoľko veľký realista, že proti veterným mlynom som nebojoval. Vedel som, že to nemá zmysel, moje slová takú silu nemajú, aby zastavili vietor. A naopak, futbal som nemal vždy rád. No potom sme si dali rande a miesto toho, aby som hneď povedal, že to nebude fungovať, dal som mu šancu. Druhú, tretiu, štvrtú. A chodíme spolu dodnes. Preto je mojou povinnosťou chrániť niekoho, na kom mi záleží, koho mám rád a sme spolu viac ako 12 rokov. Beriem výzbroj, brnenie a nejakú mrcinu a idem do boja proti veterným mlynom. A môže za to ostatný zápas Luxembursko – Slovensko. Prečo? 

I had a dream

Nie každý je Martin Luther King. Nemôže mať každý pod nosom fúzy a čiernu pleť. Alebo sny ako on. Veľké sny, ktoré zmenia svet. Raz sa mi snívalo, že Žilina poletuje vo vzduchu na tektonických platniach. Najlepším drinkom tu bola borovička so šľahačkou a čučoriedkami. A aby ste sa dostali z námestia domov, museli ste skákať ako Super Mario. Tento sen nezmenil svet, hoci potenciál mal. Ani ten zlý okolo nás, ani ten môj – ešte horší. 

The Good Lie: Človečinu cítiť z ďalekej sudánskej savany až sem

Nedokážem pochopiť všetky tie africké genocídy. A asi ani nechcem. A preto som rád, že sa mi to The Good Lie nesnaží vysvetliť. Akékoľvek moralizovanie je zbytočné. Každý, kto dokáže pochopiť, prečo 1 + 1 = 2, dokáže pochopiť, že ostreľovanie hlinených domov so slamenou strechou z helikoptéry nie je zrovna fér. A rovnako nie je fér, keď muži s kalašnikovmi strieľajú do ľudí, ktorých jedinou zbraňou je kópia. A ešte očarujúci úsmev. Kázať o morálke je zbytočné. Akýkoľvek pátos je zbytočný.

Majú sa pokazené veci opravovať?

Ľudia zvyknú pokazené veci opraviť alebo vyhodiť. Záleží od toho, či sú šikovní alebo ide o drahú vec, ktorú im opraví niekto šikovnejší. Ja mám na svojej kuchynskej linke pokazený šuflík. A to tak, že je napol otvorený a nedá sa ani zatvoriť, ani viac otvoriť. Mohol by som sa priznať, že som ho neopravil preto, že to nedokážem. Ale to je nuda. Radšej poviem, že som extra busy man. To znie dôležitejšie a menej neschopne.

Kukuričný ostrov: Radšej nech príde potopa ako ruskí vojaci

Vo vojne sa veľa nerozpráva, veď načoby aj. A je jedno, či ide o vojnu Storočnú, Druhú svetovú, Vietnamskú, medzigalaktickú alebo tú medzi Gruzínskom a Abcházskom. A tiež je jedno, či ste vojak alebo civil, do reči nie je ani jednému. 206. Presne toľko slov (v českých titulkoch) zaznie v Kukuričnom ostrove za 100 minút. Dedo, vnučka, niekoľko gruzínskych a abcházskych vojakov na člnoch a jeden ostrov v strede rieky.

Turecký Grape 2015

Prísť o panictvo je je oslobodzujúce a zároveň plné obáv. Ste nervózny, nie ste si istý, či tam patríte, chcete vydržať čo najdlhšie, no aj tak to celé ukončí predčasné vyvrcholenie. Áno, presne takýto bol môj prvý festival. Grape. V 26 rokoch som si dal načas, ale na tú správnu príležitosť treba čakať. A aký bol akt môjho pohlavného zbližovania sa s festivalom? 

Boyhood: Takto vyzerá poctivá robota. Ale...

Dnes a hádam aj predvčerom, dokázali maskéri pri filmoch s dejom odohrávajúcim sa viac ako desať rokov, odviesť takú prácu, že by ste hercom vrásky a šediny navyše uverili. No aj napriek tomu sa Richard Linklater vydal ťažšou, pekelne dlhou a hlavne zložitejšou cestou. Herci počas nakrúcania skutočne starli. Síce ušetril na maskéroch, no natáčanie filmu sa natiahlo na dvanásť rokov. Ale aspoň o ňom môžem teraz s čistým svedomím prehlásiť – tomuto sa hovorí poctivá práca. 

Calvary: Prvýkrát som ochutnal semeno, keď som mal sedem

„Prvýkrát som ochutnal semeno, keď som mal sedem.“ Toto je prvá veta filmu. Dosť šokujúca sama o sebe. O to viac, že bola vyslovená v spovednici kostolíka. V katolíckom Írsku. V dedinke, kde každý pozná každého. Najlepšie na tom je, teda ako pre koho, že to nebolo to najšokujúcejšie, čo bolo v spovednici povedané. „Zabijem vás, otče. Zabijem vás, lebo ste nespravil nič zlé. Zabijem vás, lebo ste nevinný. No nie teraz.“ A tak sa hriešnik zahrá na Boha a dá kňazovi 7 dní. 

Režisér John M. McDough nás prefacká hneď v prvých minútach írskou britkosťou, čím nám jasne naznačí, že sa s nami maznať nebude. Čierny a hlavne úžasne cynický humor, ktorý nás sprevádza na každom kroku kontrastuje s krásnou a jemnou írskou prírodou. Spoza horizontu na nás spolu s lúčmi zapadajúceho slnka dopadajú otázky: „Ako funguje dnešná cirkev? Funguje vôbec? Dokáže sa človek zmeniť? A zmeniť niekoho druhého?“ 

A ako zareaguje kňaz, keď sa dozvie o svojej smrti? - Nič mi na to nepoviete, otče? - Nie, teraz nie, ale do nedele niečo vymyslím. Ak by ma mal niekto presvedčiť o tom, že veriť sa oplatí, bol by to práve otec James (Brendan Gleeson). Dobrí ľudia sú vo filmoch nudný, no tento kňaz je iná liga, žiadna okresná trieda, hoci od kňaza na vidieku by sa to nejak čakalo. Problémy írskeho vidieku sú iné ako v meste, aj preto si otec James vypestoval v sebe značnú dávku irónie, cynizmu, pragmatickosti, zdravého rozumu a hlavne je stále nad vecou.

Chodiť ako kňaz od dverí k dverám a riešiť problémy s drogami, zháňať pištoľ, rozprávať sa o mlátení žien, nevere či homosexualite tak otvorene, že by na to bol hrdý každý špičkový psychiater. Každodenne stretávať nevrlého emigranta z Pobrežia slonoviny, majiteľa baru nenávidiaceho bankárov, večne ožratého milionára (mimochodom, hrá ho Dylan Moran a opäť špičkovo), bitú perverzáčku, pijúceho spisovateľa či najcynickejšieho lekára v UK by bolo po pár dňoch na kazajku. 

Týždeň ubehne ako fľaša whisky v írskom bare a prichádza deň d. A ako dopadne? Tak, že som po záverečných titulkoch dlho sedel, pil víno a na hrudi mi ležal ťažký betónový panel. Kalvária je ako Oreo – najprv dostanete tvrdú časť, ktorú schrúmete, lebo viete, že sa máte na čo tešiť – na polevu. Poleva je tá čiernohumorná časť, pri ktorej som sa náramne bavil. A posledný keks? Ten je tvrdý a po sladkej plnke horký. Najhoršie na tom je, že už žiadna sladká plnka nepríde. No aj tak si zmes chutí užívate.

Nick Cave a jeho 20 000 dní na tejto zemi

Čas je relatívny, vedel do Albert Einstein, vie to Nick Cave a viem to dokonca aj ja. Keby ste chceli vedieť, ako rýchlo ubehne 20 tisíc dní v živote podivného Austrálčana a odpoveď by ste hľadali v dokumente o jeho ešte podivnejšom živote, dostali by ste sa úplne exaktnú odpoveď – 1 minútu a 19 sekúnd. A keby vás zaujímalo, ako dlho trvá jeden deň Nicka Cavea, ten 20 0001., tak je to 1 hodina 31 minút a 13 sekúnd. Hovorím, čas je relatívny. Fakt.

Leto je peklo

Existujú ľudia, ktorým nechutia cheesecaky. Možno preto, že to nevedia prečítať, možno preto že nemajú radi tvaroh. Ktovie. Aj tak sa na nich pozeráme ako na podivínov. Tak im treba, majú im chutiť. Existujú ľudia, ktorí nemajú radi leto. Možno preto, že sú lepkaví ako jazyk chameleóna, možno preto, že všade narážajú na spotené pazuchy a možno preto, že sa ich ľadové srdcia začínajú roztápať. Asi pre toto všetko nemám rád leto. Leto je peklo.

Vytrhnuté z moleskinu #2

Leto v Hollywoode
V parku vrtí chvostom a aportuje Sandra Buldog. Na rozkvitnutý kvet sadol Čmel Gibson. Hviezdy svietia aj cez deň.

Holub sedel na konári a rozmýšľal o živote: Absurdnosť krúži okolo nás ako supy nad zdochlinou

Holub sedel na konári a premýšľal o živote je posledným filmom z trilógie Roya Anderssena o ľudskom živote a bytí. Trvalo sedem rokov, kým Andersson zhmotnil do koncentrovanej podoby absurdnosť, ktorú nám bežné dni servírujú - na raňajky, obed či večeru. A že sú to poriadné porcie! Absurdnosť krúži okolo nás ako supy nad zdochlinou a čaká na vhodnú príležitosť, aby sa do nás pustila.

Leviathan: V Rusku sa jeden život stratí

Andrej Zvjagincev nakrútil veľkú sondu dokaždodenného života veľkej krajiny, ktorá je zožieraná problémami ešte väčšími. Sociálna dráma, mrazivejšia ako sibírske noci, napriamo hovorí o tom, ako to v Rusku funguje. Na úvod dostanete cennú radu: Nebojujte so skorumpovaným systémom. Neoplatí sa to.

Boj snežného pluhu s mafiou: Viac surovosti ako v tataráku

Kraftidioten po nórsky, In Order of Disappereance po anglicky a Boj snežného pluhu s mafiou po slovensky. Ktorý názov vás zaujal najviac? Mňa určite ten slovenský, hneď mi bolo jasné, čo môžem čakať. A moje očakávania boli naplnené. Surová nórska gangsterka popretkávaná humorom čiernym ako noc v Bronxe bez elektriny. Hans Petter Moland ponúka to, prečo mám severské filmy tak silno rád. A čo to je?

Zabijaci: Pitvať sa v minulosti je asi také príjemné, ako pitvať telo utopenca

Nerád škatuľkujem, lebo to nechcem a hlavne ani neviem, ale tentokrát jednu škatuľku potrebujem. Nazvime teda žáner tohto filmu detektívny krimi-thriller. Kde inde, ako do tejto škatuľky, sa film s názvom Zabijaci hodí? Nie, nie tí Zabijaci so Stallonem a Banderasom, hoci ten film žeriem doteraz od čias, keď som bol malým človekom. Teraz som si vybral škandinávsky variant Zabijakov, ktorý má na svedomí Dán Mikkel Nørgaard. A že severania vedia robiť detektívne krimi-thrillery! Napriek bohatým skúsenostiam cez knihy od Nesba či Larssona, cez seriál Bron/Broen, bol toto môj prvý škandinávsky detektívny celovečerák. A aký bol?

Motýle: Vizuálne porno

Ak na britskej kinematografii skutočne niečo zbožňujem, je to zasadenie filmu do Viktoriánskej éry. Vtedy bolo pre mňa všetko krajšie – domy, oblečenie, ľudia, nábytok a aj bicykle. Peter Strickland sa rozhodol urobiť mi radosť a Motýle sa odohrávajú práve v tejto ére. A evidentne tým urobil radosť aj sebe, pretože vidieť, že pracovať s týmto dobovým obrazom ho neuveriteľne baví. On má radosť, ja mám radosť. To je fér, ešte viac ako paušál od O2.

Vyššia moc: Poznáte svoje pudy?

To, že je Ruben Östlund skvelý psychológ dokázal vo filme Hra, teraz v Najvyššej moci obhajuje titul „skvelého psychológa“ suverénne a s veľkým náskokom ako Usain Bolt. Plagát filmu nám hovorí: „Pripravte sa, bude to mrazivé.“ Ale ešte neviete, že to, čo vás zavalí nebude lavína, ale dávka mrazivých emócií a napätých situácií. Čoskoro sa dozviete, že vyhrabať sa z tohto na povrch a čerstvý vzduch je náročnejšie ako spod kopy snehu.

Divoké historky: Ľudia sú pomstychtivé svine, ale aj sviňa dokáže odpustiť

Jediné, čo som pred začiatkom Divokých historiek vedel, bolo to, že Damián Szifrón, režisér tohto kúsku, mi naservíruje 6 krátkych príbehov, 6 dielikov puzzle, z ktorých budem musieť vyskladať nejaký obraz bez toho, aby som videl krabicu a vedel, čo vlastne mám zložiť. Netušil som, či z toho vznikne nakoniec argentínske pšeničné pole, spiace mačiatko v topánke alebo panoráma Buenos Aires. Nevedel som nič.

Turekovo nebo, peklo, očistec

To, že si v tento večer zažijem svoju vlastnú Danteho Božskú komédiu, som netušil. A to, že bude obrátená, som si nechcel ani predstaviť. Chcel som sa len najesť a napiť, nie byť postavou príbehu bláznivého Taliana. Ale človek mieni, Alighieri mení.

Ako prišiel Tomáš Turek o ilúzie

Časostroj som ešte nevymyslel, tak jediné, čo mi ostáva, je vracať sa do časov dávno minulých pomocou mojej ementálovej pamäte. Ževraj vracať sa do minulosti je zbytočné. Možno áno, ale prinajmenšom je to pekné. Teda aspoň vtedy, ak vaše dávno minulé ja zažilo aj zopár pekných chvíľ. A moje ja ich zažilo. A veľa. Aj pekných, aj nepekných. Ani neviem, kde mám zaradiť túto spomienku. Je taká trpko-pekná. Spomienka, ktorá mi pomohla pochopiť, ako funguje náš svet. Spôsobila, že Tomáš Turek prišiel o ilúzie. Škoda, že som prišiel o ne neskôr, ako o ne prišli básnici. Takto som sa stal už iba jedným z mnohých. A o jednom z mnohých sa filmy netočia. Ani písať by sa o takých nemalo. Ale ja napíšem, aby som bol tak trošku rebel. Tak trošku, ako som bol v tých časoch dávno minulých.

Prvé turecké majstrovstvá sveta v hokeji

Dátumy a Tomáš Turek idú dokopy asi tak veľmi ako Vianoce a veľkonočný baranček. Som rád, že si vôbec pamätám dátum svojho narodenia, aj to len rok, takže ani netuším, v ktorom roku pána som videl svoje prvé MS. Je však dosť možné, že to boli práve tie v ‘96 vo Viedni, pretože som si v PNS stánkoch kupoval „vienky“ za rakúske ceny - stáli 50 SK a to bol pre osemročného chlapca majland. Navyše, keď ste v každom druhom balíčku našli miesto vytúženého Petra Šťastného Miroslava Marcinka, takéto sklamanie ste si veľmi ani pamätať nechceli.

Čo si však z týchto majstrovstiev pamätám je, že som náš tím považoval za neporaziteľný, pretože sme mali v tíme Tigra. Až neskôr som zistil, že žiadneho Tiger za nás nehráva, ale je tam nejaký Zdeno Cíger. To bolo tiež sklamanie, pretože Tiger je pre hokejistu úžasné meno. Zdeno Tiger bojuje ako tiger, Ivan Ninaj by sa s tým vedel pekne vyhrať. Vždy som veľmi ťažko znášal, keď sme prehrávali a nechcel som sa na to pozerať. Tak som raz odišiel za našim škrečkom, Herkules sa volal, a v tom momente sme dali gól a znížili. Myslel som si, že má magické schopnosti.

Skúšal som ísť za Herkulom ešte viackrát, ale ďalší gól sme už nepridali. Tak som bol opäť sklamaný. A teraz, keď sa pozerám na to, že sme nepostúpili ani zo skupiny a celé majstrovstvá vyhrali Česi, ktorým som vtedy nevedel kvôli obrovskej rivalite prísť ani na meno, som vlastne rád, že si svoje prvé MS viac nepamätám, ako pamätám. Možno by ma toľkoto sklamaní pripravilo o chuť pozerať hokej úplne, keby tie zlé spomienky nevytesnili tieto milé na Tigra a škrečka.

Salvation: Dánsky western je ako slovenská tequila

Preč sú časy, keď po westernových pláňach na koňoch cválali Clint Eastwood, Steve McQueen či Yul Brynner, teraz prišiel rad na westernového greenhorna - Madsa Mikkelsena. Divoký západ v Salvation je surový, krvavý, drsný a tvrdý. Tvrdé sú aj ženy, priestor na žiaľ majú iba dovtedy, kým ich mŕtvy muž dopadne na zem, potom treba zariadiť dôstojný pohreb a postarať sa o deti. Jediné, čo je tu mäkké, sú Mikkelsenove oči, hoci, aj jeho tvár kričí: „Som tvrdý!“ Mikelssen síce nemá drsný pohľad Eastwooda, ale svojou charizmou film výrazne ťahá.

Salvation na začiatku cvála ako plnokrvný mustang, diváka surovo zdrapí za golier a vtiahne ho do príbehu. Postupom času mu však dochádzajú sily, zvoľňuje tempo a dopláca na slabší scenár. V záverečnej scéne sa vyčerpaný kôň s vypätím síl odhodlá k miernemu klusu, ale aby dobehol do cieľa ako šampión, pyšne hodil hrivou a víťazoslávne zaerdžal, na to to nestačí.

Šablónový scenár westernom neprekáža. Niekto urobí hlavnému hrdinovi zle, ten ho za to následne potrestá a potom sa to začne. Pomsta, oko za oko, zub za zub, smrť rodiny sa trestá ešte krutejšou smrťou, z hrdinu sa stáva renegát bojujúci sám proti všetkým. Práve toto robí western westernom. Nie, že by Salvation toto všetko nemal, má, ale celý príbeh je nalinkovaný až príliš zrejme a predvídavo. Chýba zápletka, stačila by pokojne aj taká malá, maličká.

Zelené plátno vládne dnešnému filmu, neprekáža to do tej chvíle, kým to nie je úplne očividné. V Salvation sa nájde až príliš veľa momentov, keď máte pocit, že nesledujete film, ale intro počítačovej hry zo začiatku milénia. Škoda. Jedným z najlepších nástrojov, ktorý dokáže dokresliť atmosféru filmu, je hudba. Tá tu však pôsobí len ako nevýrazný doprovod, ako keby si niekto sem-tam zabrnkal na gitare. Hudobný potenciál ostal maximálne nenaplnený. Škoda II.

Severské filmy si na happy endy nepotrpia, tu však (SPOILER ALERT) prichádza. Je to western, môžeme prižmúriť oko a odpustiť, šablóna predsa nepustí. Čo však nedokážem, neviem a nechcem odpustiť je patetický koniec. Až príliš patetický, atypický pre tvrdú severskú filmárčinu. Podarilo sa Dánom, aj napriek tomuto zaváhaniu, oživiť takmer mŕtvy žáner? Oživiť sa im ho podarilo, otázne je, či sa im ho podarí udržať pri živote. Dánsky western je totiž ako slovenská tequilla – dá sa urobiť, ale chutí čudne.

Pieseň mora: Žiadni leprikóni ani kotly plné zlata

To, že idem pozerať niečo výnimočné mi jemne naznačoval fakt, že Tomm Moore bol za najlepší animovaný film nominovaný na Oscara. Dvakrát. A koľkože filmov má na svojom konte? Dva. No dobre, nebolo mi to jemne naznačené, bol to veľký bilboard s blikajúcimi svetlami, ktorý mi to o tej výnimočnosti vykričal. Tešil som sa, írsku rozprávku som ešte nevidel. Teraz viem, že som prichádzal o veľa.

Sánka mi spadla dole a udrela ma do kolena v momente, keď som uvidel krásnu animáciu, úžasná remeselná práca. Žiadna pixarovka či disneyovka. Postupne sa ale sánka vracala späť na svoje miesto, bolo to kvôli pomalému rozjazdu filmu. To som však ešte nevedel, že to Tomm Moore eštelen vedie svojho koňa zo stajne na štart, aby nám ukázal poriadnu jazdu. Keď bol kôň na štarte, hodil hrivou, zahrabal kopytami a jazda sa začala.

Jazda po krajine írskych mýtov a legiend popretkávaných skutočným životom strážcu majáku a jeho rodiny. Nie, žiadni leprikóni, ani kotly plné zlata. Mýty, ktoré, našťastie, ešte neboli tisíckrát prevarené. Mýty o zlej sovej čarodejnici, tulenej žene či o tom, ako vzniklo more. Do toho všetkého realisticky vykreslené komplikované rodinné vzťahy. Starší brat a jeho boj s mladšou sestrou, stará mama diktátorka, rodina bez matky. A že rozprávka, pft!

Chcel by som vedieť, ako túto rozprávku vnímali deti. Už len kvôli tomu by som zostrojil časostroj, vrátil sa do svojich detských čias a pozrel si to znovu. Pravdou však je, že by som nedýchal od vzrušenia. Gradácia deja je neskutočná. Nespočetne veľakrát mi prebehli zimomriavky po chrbte. Viackrát ako pri Slovenskej hymne po hokejovom finále v roku 2002. Je to aj vďaka hudbe, ktorá gradujúci dej ešte zvýrazňuje a ako bonus pridáva krásne írske pesničky. A že teda Íri sú muzikálni.

Magickosť doplnená realistickosťou, gradácia, nádherná animácia, krásny príbeh, to všetko Pieseň mora má. Čo by som dal za to, aby raz niekto zaspieval takúto pieseň o slovenských povestiach. Pieseň mora je zaspievaná krásne, precítené, clivo, úprimne a našťastie to nie je Veľký sen mora, aby bola zaspievaná falošne. Je zaspievaná tak, aby sa páčila deťom aj dospelým. Hlavne dospelým.

Urobme si náš svet

Poď, budeme počúvať Müllera.Budeme sa hádať, ktorá jeho pesnička je lepšia. Ja hovorím Ticho a tma, ty Spočítaj ma. Stavme sa. Stavím kľudne aj dom, že mám pravdu. Ty nestavíš nič, iba povieš, nech ti dám rovno kľúče, lebo máš pravdu ty. Tak vyhrávaš môj dom. Ako akciu pre prvého výhercu Ti pribalím aj seba.

Vonku začalo pršať, milujeme dážď a dnes sa v ňom nejdeme milovať. Poď, prejdeme sa v ňom. Zoberiem ten najväčší dáždnik. Ale aj tak ho držím iba nad tebou. Ja som úplne mokrý a ty úplne suchá. Mám z toho radosť, svoju úlohu si plním dokonale. A hovorím, že by som Ťa uchránil aj pred nájazdom Tatárov. Ževraj som tvoj hrdina, lebo iba hrdinovia vedia držať dáždnik tak dobre. Ja ti uverím a cítim sa dôležito. Aspoň nachvíľu. Hovorím ti, že ako malý som videl v tme rôzne postavičky a snažil som sa ich chytať. Smeješ sa a hovoríš, že som ešte väčší blázon, ako si si myslela. Mne to nevadí, lebo bláznom patrí dnešný deň. Dnešný svet. Je celý iba náš.

Si hladná a ak sa nepôjdeme najesť, tak mi zješ nos. Nechcem riskovať, síce je veľký, ale mám ho rád. A je môj! Poznám jednu super reštauráciu a že aj dobré víno tam majú. Objednáme si a ja ti rozprávam tie svoje žvásty o tom, ako by som zabíjal za to, keď si účtujú peniaze za pohár vody alebo kečup navyše. Hovorím to tak presvedčivo, že sa v duchu modlíš, aby si dnes nebola svedkom vraždy. Ale potom sa na mňa pozrieš a povieš, že keby som skončil v base, tak mi do bábovky zapečieš pilník. A potom spolu budeme utekať pred zákonom a policajtmi ako Bonnie a Clyde. Dojedli sme. Mne chutilo, ale tebe vraj ešte viac. Zaplatíme a ideme tanečným krokom ďalej.

Prestalo pršať. Poďme si dať Lotto. Peniaze sa zídu. A charakter si nimi nedáme pokaziť. Dnes je náš deň, dnes isto vyhráme. Uhádnuť šesť čísel musí byť hračka. Všetky čísla odpisujem od teba. Nech sme bohatí obaja. Držíme v rukách svoje tikety a hádame sa, kto si za vyhraté peniaze kúpi lepšiu vec. Vyhral som – kúpil by som si malého hrošíka. Ideme po mokrých mačacích hlavách za krajšími zajtrajškami. Dnešný patrí nám, nedajme si ho ukradnúť realistami a realitou. Žime si svoj vlastný príbeh. Stvorili sme si vlastný svet, lebo v tom skutočnom nebolo miesto na to, aby sme v ňom boli vedľa seba. Bol príliš malý. Stvorme si ešte pár ďalších. Ešte dnes večer. Veď mať svet pre seba nie je zlé.

Vytrhnuté z moleskinu

Ťažká skúška nacionalistu
“Maďari za Dunaj!”

“A z ktorej strany?”


Kokaínové vlakyNechať sa unášať koľajami – či už takými alebo onakými. Vždy nás dovedú na miesto, kde chceme byť navždy alebo tam nechceme byť vôbec. Nič medzi.


Priority
Nikdy som nechcel byť spisovateľom. A tak to aj ostane. Nechcem peniaze za moje bla, bla, bla. Charakter mám už dosť zničený aj bez peňazí.


Férovejší ako kompas
Som férový chalan, a tak hrám na všetky strany.


Niekedy aj chvalabohu
Géniovia bývajú nepochopení – Marián Varga, Andy Kaufman, Marek Brezovský, Van Gogh, Dalí, David Lynch. Zatiaľ ma chápe príliš veľa ľudí. Škoda.


Pivné ráná
Haiku – strikcia viet, koncentrovaná sila slov. Sirup iba závidí, jeho koncentrácia je slabá. Slabšia ako paže šachistu. Maslové paže svet nezachránia.

A moje slová tiež nie.

Heslo 21. storočia
Lži a nechaj lžiť.

Cynik bez vzťahu
Nebyť vo vzťahu má svoje výhody aj nevýhody. Hlavnou nevýhodou, byť single, je, že nemáte komu poslať vtipné GIFy.


Slovenské rádiá
Ani The Pretender od Foo Fighters ťa nenaštartuje do brutal rage beast módu tak rýchlo ako hudba z Fun rádia.

Návrat z Olympu

Do roka a do dňa je príliš mainstream. Ja sa riadim do štyroch mesiacov a do dňa. Aspoň dnes. Presne toľko ubehlo od môjho návratu z gréckeho dobrodružstva na Erasme. Teda, skôr išlo o jedno veľké obžerstvo ako o dobrodružstvo, aj keď zjesť priemernú grécku porciu bolo skutočne jedno menšie dobrodružstvo. Ale o inom som chcel. 4 mesiace na Peloponézskom polostrove sa na vás podpíšu. Okrem tmavšej pokožky, lenivého tempa čohokoľvek, čo robíte a počtu kilogramov sa to prejaví aj zvykom na danú kultúru. Hoci tam stále nie ste doma, tak sa už sa nepovažujete ani za hosťa. Hosť aj ryba smrdia druhým dňom, mňa z Grécka nedeportovali ani po dvoch týždňoch. Asi som im nesmrdel, ale ani si ma tam nenechali.

Návrat na moju rodnú hrudu si zobralo na svedomie lietadlo z Atén, ktoré si to namierilo rovno do Schwechatu. Tu si ma prišiel vyzdvihnúť môj ctený pán otec. Hoci nie som najvydarenejší syn, tak štyri mesiace sú štyri mesiace a tie sú viac ako nejakých 260 km zo Žiliny na viedenské letisko. Na letisku ma okrem otca čakal aj teplotný šok. Z aténskych krásnych slnečných 20°C som priletel do ešte krajších ufúkaných rakúskych -10°C. Z letiskovej haly do garáže sú to mojou gréckou chôdzou a otcovou neistotou, kde zaparkoval auto, približne 3 minúty. Keby náhodou, tak mi starostlivý rodič ženského pohlavia nabalil na januárovú cestu zimnú bundu. Nebolo treba, grécke jedlo ma vybavilo mrožou kožou.

Teplotný a zároveň prvý, šok som úspešne prežil a myslel som si, že iné šoky na mňa už nečakajú. Prepočítal som sa – ako obvykle. Po prekročení rakúskych hraníc na mňa čakal ešte hrozivejší šok. Kultúrny šok. Z Grécka, z krajiny, kde som pri ceste za 200 kilometrov diaľnice napočítal dva bilboardy, na Slovensko, kde ma okamžite po prekročení hraníc vítal prvý bilboard. Nebol to však len tak hocijaky bilboard. Bol to bilboard toho pána, ktorému boli vyretušované všetky bradavice a bol pripravený pre Slovensko. Keď sa mi dostala takéhoto privítania, tak som okamžite začal pochybovať, či som vôbec ja pripravený na Slovensko. Na Slovensko a toto všetko. Ale za tých 210 km a nespočetnom množstve bilboardov, ktoré mi oznamovali, že je pripravený pre túto krajinu som nadobudol presvedčenie, že po absolvovaní takejto prípravy som maximálne pripravený aj ja. Omyl.

Po prvej prechádzke v meste, ktoré si hovorí moje rodné, sa mojim najpoužívanejším výrazom stalo slovo “panoptikum”. Z prostredia temperamentných, energických Grékov vychutnávajúcich si svoje latté 3 hodiny, som sa dostal do prostredia ľudí, ktorí do seba vyliali turka z duritky za 2 minúty a išli do práce, ktorá ich nenapĺňa. Panoptikum šede, rezignácie a beznádeje. Zrazu miesto ľudí, ktorí vyžarovali pozitívnu energiu ešte ďalej, ako bolo cítiť ich kávu, som bol obklopený ľuďmi, ktorým je do vienka prisúdená bezprizornosť. A len niektorí majú silu, aby sa takéhoto daru zriekli.

Panoptikum.

Aj napriek týmto pocitom sa tu stále cítim doma. Obvinil som za to svoje masochistické ja, ktoré napriek všetkému považuje túto krajinu za svoj domov. Niekedy žiaľbohu a niekedy aj chvalabohu je Slovensko mojim domov. Je až neuveriteľné, koľko múdrosti obsiahol dosluhujúci pán prezident v jednej vete. Múdrá je tá hlava prezidenta nádoru panoptického. Aspoňže pivo a víno máme skvelé, to Gréci nemajú.

Viera

- Veril si niekedy?

- Komu?

- Neviem. Niekomu.

- Ty si ožratý?

- Nie, normálne sa pýtam.

- Podľa mňa si, už máš štvrté pivo.

- Drž hubu a radšej odpovedaj!

- Každý verí, nie? Aspoň v niečo, keď už nie niekomu.

- Ty neveríš nikomu?

- To som povedal?

- Prečo odpovedáš na každú otázku protiotázkou?

- To vážne robím?

- Zabijem ťa. Veríš teda niekomu? Či iba v niečo?

- Aj, aj. Ľudia sú síce kurvy, ale aj tak som sa naučil niektorým veriť.

- Myslíš si, že sa to oplatí?

- To asi nie. Neoplatí. Ale cítiš sa potom tak viac ľudsky.

- Čo si mal pochybnosti, či si človek, keď si sa potreboval cítiť viac ľudsky?

- Nie, zdalo sa mi, že som príliš malá kurva na to, aby som zapadol do tohto sveta, tak som sa začal správať viac ako človek.

- Pomohlo ti to?

- Mne nie, ale svet ma prijal. Ako keby našiel svojho strateného syna.

- Veď tebe nikdy nesedela rola syna.

- To si mysleli len rodičia. Svet si myslí opak.

- A ty si myslíš čo?

- Ja? Nič.

- To si dobre myslíš.

- A čo ti mám na to povedať? Bol som ich syn, oni mi verili, že budem dobrý a nebol som. To sa stáva.

- Nemalo by sa.

- Ani ty by si mi nemal pokladať stupídne otázky a aj tak sa to stáva.

- Ja ti ale neverím, môžem ti pokladať také otázky. Oni ti verili.

- Keby mi slepo neverili, tak by sa to nestalo.

- Takže za to, že si ich sklamal nemôžeš ty ale to, že ti verili?

- Zdá sa to byť blbosť, čo? Ale hej, myslím si to.

- Neviem, asi to má niečo do seba. Na druhej strane - keby slepo verili, že budeš zlý syn, tak by sa im splnil sen.

- Preto je dôležité správne si vybrať komu a čomu budeš veriť.

- A Bohu si nikdy neveril?

- Nie, načo.

- Čo ja viem. Preto, prečo to robia ostatní.

- Prečo to robia ostatní?

- Neviem. Asi im to dodáva silu alebo čo. Alebo ich doma nikto nepočúva, tak chcú mať niekoho, komu sa môžu vyrozprávať.

- To by som sa cítil ako blbec.

- Neviem. Mne sa nezdá viera v Boha asi až taká iracionálna.

- Mne hej. Si zober, že keby na všetkých veriacich platili racionálne argumenty, tak by bol svet plný ateistov.

- Lenže svet nie je plný racionálnych ľudí.

- No veď toto, preto je u nás viac ako trištvrte ľudí veriacich a vyše 40 percent ľudí volí Smer.

- Toto robia ale aj racionálni ľudia.

- Tak potom majú z toho osobný zisk.

- Ty všetko robíš preto, aby si z toho niečo mal?

- Nie vždy, ale podvedomie to robí za mňa, je to sviňa, to neodrbeš.

- Hm. Ani kura nehrabe zadarmo, či ako sa to hovorí.

- Hrabe preto, aby malo čo žrať.

- A v čo teda veríš?

- Verím, že raz schudnem toľko, aby som sa napasoval do svojich obľúbených riflí, ktoré si pre tento prípad, že sa bohovia zbláznia, odkladám v skrini.

- Si posratý materialista.

- Som. Chceš moralizovať?

- Nie. Akékoľvek moralizovanie pri tomto stole je absolútne zbytočné.

- A vieš v čo ešte verím?

- Nie. A chcem to vedieť?

- Chceš.

- Tak povedz.

- Verím v to, že si naše ženy myslia, že sa tu rozprávame o sexe, o tom, ako nás neskutočné serú, o futbale a o všetkých možných ostatných klišé, ktoré si myslia, že sú jediným predmetom našich debát.

- Myslíš?

- Nie, nemyslím. Keby som myslel, tak sa tu s tebou o tomto nebudem rozprávať. Ja verím.

- Mám veriť s tebou?

- Radšej nie, to by sme verili už dvaja a neviem, či by sme nemuseli založiť novú vieru. A ono je to celkom dosť papierovačiek a zbytočnej byrokracie. Na to sme leniví.

- Sme. A ako!

- A vieš v čo ešte verím?

- Chcem to znovu vedieť?

- Chceš.

- Ako vieš?

- Lebo si sviňa zvedavá.

- Asi ma poznáš už trošku, asi preto tu aj s tebou sedím. Čiže?

- Verím, že si dáme ešte jedno pivo.

- V to verím aj ja. Ale myslím si, že táto viera už existuje aj oficiálne. Čiže sa nemusíme báť zbytočných papierovačiek.

- Verím, že sa nemusíme báť ničoho.

- Never. Ja sa bojím toho, že sa dnes ožereme.

A tak sa aj stalo.

O čom hovorím, keď hovorím o diplomovej práci

Koniec apríla. Končí tak, aby po ňom máj mohol prevziať opraty do svojich rúk bez prestojov a zaľúbenci nemuseli čakať, kým rozkvitnú čerešne. Sedím v MHD a užívam si blbé reči cestujúcich. Najviac si ich užijem tak, že ich nepočujem. Žehnám ti, prvý výrobca slúchatok. V tých mojich hrá Future Islands a ja si predstavujem, keď toto všetko skončí, tak môj future island bude Kuba. Bez cigár, ale za to s dvojnásobným prídelom kubánskeho rumu. Ak sa bohovia zbláznia, tak raz hádam a už aj na tú Cohibu sa nejako premôžem. 

Teraz však sedím v trolejbuse a na mojich kolenách poslušne sedí moja zviazaná diplomová práca. O tom, že ľudia ešte stále vedia robiť poctivé pivo, ktoré chutí. Nielen mne, ale aj ľuďom. Chutí až tak, že si ho tí ľudia radi kupujú a ešte radšej pijú. Chvalabohu za tento ostrov v oceáne konzumu. Sú tam aj tie pekné čísla, ktoré hovoria, že neklamem, keď tvrdím, že ľudia si dobré pivo skutočne kupujú. Aj pekné obrázky sú tam, štipka z mojej kreatívy. A tak. Milá práca. Asi na tých kolenách sedí aj dobrý pocit a objíma ma. Tak opito kamarátsky, ako to len on vie.

Zrazu ma prepadne sentiment a vedieme tvrdý boj. Úspešne sa mu ubránim a uzavrieme dohodu, že si len pekne zaspomíname a nebudeme smútiť. Uvedomujem si, že sa končí jedna etapa môjho života – tá študentská. Pozriem sa na svoje mozoľnaté dlane a skontrolujem, či sú už pripravené zarábať prácou na môj tekutý chlieb. Tvária sa, že áno. Vyzerajú dôveryhodne, verím im. V tom sa zastaví čas a mne pred očami prebiehajú momenty života tak ako pri autonehode. Nezomieram, zomiera iba môj študentský život, a tak pred očami vidím starého otca, ako mi vysvetľuje Pytagorovu vetu. 

Sedím u neho na zelenom gauči, nado mnou visí obraz Van Goghových slnečníc. Hoci starý apa je dobrý fyzik, až taký dobrý, že je profesor. Taký ten skutočný, nie ako tí „profesori“ na stredných školách, tak obraz asi nebude originál. Škoda, ale nerobím si ilúzie. Ani on si nerobil a šiel až na kosť, hučal do mňa a ja som nerozumel. Pýtal sa ma a ja som nevedel odpovedať. Až sa mi slzy tlačili do očí. Strih. Sedím opitý nad múdrymi knihami, ktoré mi majú zaručiť prijatie na strednú školu.

Ževraj sa nepripravujem na prijímačky, vyčítajú mi naši s karhavým tónom v hlase. Veď ide predsa o tvoju budúcnosť, ty debil. Ja si to tam kdesi vzadu uvedomujem, a tak demonštratívne počítam príklady z matematiky počas piatkovej opitej noci. Ráno sa na to pozerám, smejem sa. Ale skôr tak, že smiech cez slzy. Povedal by som, že jedna slza aj vyšla. Symbolizovala smútok za tým, že som nedával na zelenom gauči lepší pozor.

Strih. Sedím za počítačom na strednej škole. Obchodná akadémia v Čadci. Tak som to nejako zvládol. Zrejme vďaka mojim nočným výpočtom. Opäť slzy. Smejem sa so spolužiakom, hodina účtovníctva. Firme, pre ktorú účtujeme, sme dali príznačný názov Gitina blanka. Dlhá história a trolejbus už bzučí hore univerzitným kopcom. Času málo. Žiadne vysvetlenie, insider humor. 

Strih. Obhajujem svoju bakalársku prácu, z ktorej sa mi chcelo plakať, keď som si ju pred týždňom čítal. Pohladkám svoju diplomovú prácu – to je moje skutočné dieťa, nie ten nevydarený experiment spred dvoch rokov. Odpovedám na štátnicove otázky a v krásnych júnových celziových tridsiatkách, tmavomodrom obleku a slnkom zaplavenej triede si užívam atmosféru. Už žiadny strih. Už iba otvorenie dverí. Trolejbus hlási Žilinská univerzita. Vystupujem a cestou do školy si spríjemňujem cestu do práce. Už žiadne slzy. Už iba krajšie zajtrajšky a ja im svojou čaptavou chôdzou idem v ústrety.